Môj syn Jakub začal užívať drogy, keď mal 18 rokov. Neviem, kde sa stala chyba a či sa vôbec niekde stala. Bola som na vine ja? Zlyhala som ako matka?
Mala som obviňovať systém a štát, že nebojuje dostatočne s drogovou kriminalitou a väčšinou chytí len malé ryby a tých pravých dravcov nechajú voľne plávať? Mal môj syn v genetickej výbave, že sa raz stane narkomanom? Alebo ho zlomilo, keď nám umrel otec a ja som si domov priviedla „náhradu“, ako mi veľakrát vyhodil na oči.
Keď som sa ho s odstupom času na to spýtala, prečo začal fetovať, povedal: „Vieš mami, to bola taká doba. Bolo toho všade plno, na diskotékach, pod oknami panelákov. Nikto nám nepovedal: ´Pozor! Drogy sú zlé a pokazíš si život.´“Začalo to tak, že kamarát doniesol do k nim partie cigaretu heroínu. Bol frajer, fajčil niečo, o čom zvyšok nikdy nepočul. Skúsili aj ostatní. Keď cigarety boli málo, začali si pichať drogu do žíl. Ja som si najprv nič nevšimla. Jakub chodil každý deň do práce – mal svoje miesto barmana, ktoré zbožňoval. Bavilo ho miešať drinky, trochu flirtovať s dievčatami, zoznamovať sa s novými ľuďmi.Všetko sa začalo rúcať tak nejako nenápadne.
Mohlo by vás zaujať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás
Najprv mi Jakub jedného dňa oznámil, že končí v robote. Vraj sa chce realizovať niekde inde. Pravda bola, že ho vyhodili, pretože riedil alkohol vodou, aby viac „zarobil“ na drogu. Jeho šéf nadobro stratil trpezlivosť, keď Kubovi „ukradli“ dennú tržbu. Dodnes nechápem, že na neho majitelia nezavolali políciu alebo si to s ním nevybavili inak. Potom nemal stály príjem, len sem-tam si niečo zarobil na fuškách a tak som mu občas šupla 100, 200 korún na živobytie. Potom si odo mňa začal požičiavať peniaze – samozrejme mal vždy poruke vysvetlenie. Raz musel vrátiť kamarátovi, inokedy potreboval nové tenisky či permanentku do posilňovne. A ja som len dávala a dávala. Veľa ľudí by sa chytalo za hlavu nad mojou naivitou, ale spýtajte sa hocktorého rodiča narkomana. Sú to tí najlepší herci. Predvedú vám také číslo, že mu uveríte a dáte peniaze aj na benzín, hoci ste auto nikdy nemali.
Jedného dňa si ma počkal na zastávke autobusu Jakubov bývalý spolužiak Matej, že mu Kubo dlží zas nejaké peniaze. Automaticky som išla vytiahnuť peňaženku, ale on ma zastavil: „Teta, nechajte tak, ja tých 300 korún prežijem, ale asi by ste mali vedieť, že Jakub tie peniaze potrebuje na drogy.“ Najradšej by som sa prepadla od hanby pod zem. Najskôr som tomu nechcela veriť, ale v mysli už sa mi spájali dokopy súvislosti, ktoré som dovtedy možno aj vedome prehliadala. Jakub stále potreboval peniaze. Nové veci, čo som mu kúpila, do týždňa stratil alebo omylom zničil, tak ich aj tak musel vyhodiť. Nejaké veci nám dokonca zmizli aj z bytu. Keď k nám začali chodiť divné indivíduá, nepáčilo sa mi to. Ani mi však nenapadlo, že môj syn je narkoman, v tom čase už ťažko závislý na heroíne. Jakub zároveň veľmi schudol a bol čoraz viac podráždený, bála som sa ho neustále vypytovať, s kým to chodí, kto sú tí ľudia. Väčšinou len nervózne odvrkol: „Daj mi pokoj mami a nekontroluj ma stále. Už nie som malé dieťa!“ Keď som si dala kúsky tejto stavebnice dohromady, pravda sa mi priam smiala do očí.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Najlepší kamarát nás pripravil o všetko!
Keď som sa s Matejom rozlúčila, priletela som domov ako fúria. Začala som po Kubovi kričať, hádzať veci, nech mi povie pravdu. Neviem, čo som chcela dosiahnuť, ale Jakub všetko poprel a s tresknutím dverí odišiel. Takto ľahko už odísť nemohol, keď si pre neho prišli policajti. S užívaním drog idú totiž ruka v ruke krádeže. Jakub dostal 26 mesiacov za vykradnutie niekoľkých samoobslúh a neviem čoho ešte. Pravdu povediac som ani nevnímala, keď sa ma policajt polozrútenú snažil upokojiť a vysvetliť mi, o čo ide. Jakub mi písal z väzenia pravidelne listy, ako mu je všetko ľúto. Bola som ho aj pozrieť. Konečne vyzeral normálne, zdravá farba v tvári, pribral. Pri jednej návšteve mi zobral ruku do svojej a povedal: „Mami, bol som taký sprostý, prepáč. Viem, že som mnohým ľuďom ublížil, ale ty jediná si stále stála pri mne.“
Keď ho po 13 mesiacoch prepúšťali za dobré správanie na slobodu, tešila som sa, že začne nový život. Zbytočne. Jakub do drogového pekla spadol len mesiac po svojom návrate. Nasledovalo liečenie, po ňom ďalšia recidíva. Mal priateľku, ktorá to vydržala štyri roky, ale nakoniec mi so slzami v očiach povedala: „Teta, ja už nevládzem, keď dostane rozum, budem najšťastnejšia na Sete. Ale ak sa mu budeme snažiť stále len pomáhať, o ten rozum prídeme my všetci!“ Kolobeh drogovej hrôzy trval osem rokov. Kubo bol po tomto čase úplne psychicky na dne a rozhodol sa, že buď s tým prestane raz a navždy alebo sa zabije.
Nakoniec ho zachránilo jedno centrum pri Trnave. Tentokrát liečenie vyšlo a blíži sa šieste výročie, odkedy je čistý, aj keď nemôžem povedať, že sa drogy už nikdy nedotkne. A vie to aj Jakub. Do konca života bude abstinujúci narkoman, ale zatiaľ sa mu darí skvele. Má novú priateľku, ktorej o minulosti hneď povedal, a ktorá ho takého prijala. Pracuje, cvičí, začal sa učiť po nemecky, pretože by chcel skúsiť prácu v hotelovom bare v Rakúsku. Držím mu palce, veď som jeho mama, ktorá bude stáť navždy pri ňom.
Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.
Zdieľať na