Pravdivý príbeh: Najlepší kamarát nás pripravil o všetko a zmizol ako gáfor

pár

Thinkstock.com

Kamaráti vás môžu podržať v ťažkých chvíľach. Môžu ale nemusia. Moju rodinu zradil a takmer zničil človek, ktorému sme bezvýhradne verili.

Na dobrých kamarátov som mala šťastie skoro celý život. Skvelú partiu sme mali aj na strednej a nebolo až takým veľkým prekvapením, že som sa z jedného spolužiaka stal neskôr aj môj manžel. Ja som sa zamestnala sa v banke a z obyčajnej sekretárky som sa postupne vypracovala na asistentku generálneho riaditeľa. Môj manžel zas začal podnikať. Bol šikovný, využil „dieru“ na trhu a založil si agentúru zaoberajúcou sa organizovaním svadieb a spoločenských udalostí. Keďže nemal na začiatku dostatočný kapitál, išiel do toho s ním náš kamarát zo strednej školy Ondrej.

Začiatky boli ťažké, ale po čase sa nám začalo dariť. Až tak, že po materskej som sa už nevrátila do práce, ale začala som pomáhať manželovi. Postupne sme zamestnali ďalších ľudí, ktorí pre nás pracovali. My sme mali viac času na seba a stihli sme si trochu užiť zarobené peniaze. Dovolenky v zahraničí, oblečenie z drahých butikov v európskych metropolách.  Bol to krásny život.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Syn spáchal samovraždu – a nik nevie prečo


Až kým som sa jedného dňa tak, ako každý mesiac, nevybrala do banky poplatiť účty. Keď som prišla k okienku, zistila som, že moja obľúbená pracovníčka mala v ten deň dovolenku. „Dobrý deň, prišla som poplatiť nejaké resty,“ snažila som sa zavtipkovať s pracovníkom za priehradkou. Mladý muž mi však vtip neopätoval, miesto toho som počula vetu, ktorá sa mi zarezala priamo do mozgu. „Ľutujem, pani Ondrášová, ale na účte nemáte dostatočnú sumu na uhradenie.“

„Prosím?!“ neverila som vlastným ušiam. Zvyšok prebehol ako v zlom filme. Volala som hneď mužovi. Vysvetlila som mu, čo sa deje, ale bol z toho ešte viac paf ako ja. Nechceli sme si pripustiť, čo sa asi mohlo stať, a tak sme s nádejou okamžite volali nášmu spoločníkovi Ondrejovi, či vie, čo sa stalo. Bol nedostupný. Celé hodiny. A tak nám to postupne dochádzalo – Ondrej, náš obchodný partner, spoločník a zároveň aj rodinný priateľ a človek, ktorému sme dôverovali vybielil naše spoločné účty.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Svokra nedá pokoj, stále sa mieša do mojej domácnosti


Okamžite sme začali celú vec riešiť. Podali sme na neho trestné oznámenie, ale na polícii nám rovno povedali, že šanca, že ho vôbec niekedy chytia je menšia ako malá. Psychicky som sa zrútila. Dovolenky a drahé šaty ma netrápili, nemali sme však ani peniaze na uhradenie faktúr pre dodávateľov a výplaty pre našich ľudí. Čo sa dalo sme doplatili, niečo sme si požičali od rodiny. Bolo však jasné, že s firmou sa môžeme rozlúčiť. Trebalo totiž zároveň poplatiť aj dlhy, ktoré nám náš milý Ondrej pripravil ako malú pozornosť navyše.

Najhoršie na tom celom bolo, že sme nakoniec prišli aj o byt. Od života na ulici nás zachránila moja najdrahšia krstná. Nasťahovala si nás k sebe – mňa s mužom a so synom do svojho dvojizbového bytu. Aspoň dočasne, dokiaľ sa to všetko nevyrieši. Môj muž sa držal statočne, aj keď bol tiež zo začiatku úplne hotový. Po tom slizkom hadovi začal pátrať  na vlastnú päsť, pretože si zaumienil, že ho nájde. Ja som sa uzavrela do seba, nedokázala som vychádzať von z domu. Ani kvôli synovi. Celé dni som preležala, preplakala, prípadne sa len ako telo bez duše presúvala z jednej miestnosti bytu do druhej.  


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Žije v luxuse a nemusí ani prstom pohnúť, aj tak má depresie


Po trištvrte roku to už nemohla moja krstná vydržať a povedala mi: „Alenka, moja zlatá, spamätaj sa už. Čo sa vám stalo, je zlé, ale buď začneš znovu žiť alebo vyhľadaj odborníka, ktorý ti pomôže. Urob to aspoň kvôli malému Miškovi.“  Zázrak sa nestal zo dňa na deň, trvalo mi to ďalšie tri mesiace. Moja krstná musela ísť na operáciu a možno strach, že by som prišla o takú blízku osobu vo mne opäť prebudil zmysel pre zodpovednosť. Vedela som, že si musím konečne nájsť prácu a mať nejaký režim.

Ozvala som sa zopár mojim kamarátkam, či o niečom nevedia. Nakoniec som začala opäť ako sekretárka, za mizerné peniaze. Ale mne to nevadilo. Keď mi prišla prvá výplata, tú radosť si neviete predstaviť. Práca ma baví doteraz, už niekoľko rokov.  Momentálne  pracujem na oddelení obchodu. Ešte stále bývame u krstnej, presťahovali sme sa však  z dvojizbového bytu do väčšieho. Nemám žiadne plány ani vízie do budúcnosti. Na to, že budeme ešte niekedy bývať vo svojom alebo že opäť budem žiť svoj starý životný štýl ani nepomyslím. Stačí  mi to, čo máme teraz. A hoci  kamaráti sú jediná rodina, ktorú si vyberáme sami, mňa podržala v najhorších časoch práve moja krstná mama, súčasť tej pravej rodiny. rodiny.                                                                                                                                                   


Poznáte aj vy podobný príbeh? Ako by ste reagovali na mieste pisateľky? Napíšte do diskusie pod článkom.

Zdroj: Thinkstock.com, L.B.
Odporúčame