Pravdivý príbeh: Sestra na mamu kašľala, ale na dedičstvo ani náhodou

Najčítanejšie dnes
3 dni
Týždeň

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Spomínam rada na detstvo. Bývali sme v rodinnom dome. V záhrade nám rástli čerešne a jablone. O pár ulíc od nás boli polia a ďalej malý háj. V lete sme tu so sestrou trávili celé dni. Dnes na tých miestach stoja nové radové zástavby. Staré domy potomkovia predali, aby si na nich oni sami, alebo niekto ďalší, mohol postaviť nové vily. Nechcela som, aby takto dopadol aj dom po rodičoch. Lenže tam, kde je v hre majetok, nostalgia a sentimentálne spomienky musia ísť bokom.


Sestra Natália je moje dvojvaječné dvojča. To, aké sme rozdielne, nebolo vždy vidno len na prvý pohľad. Aj naše povahy boli úplne odlišné. Ja večný romantik, ona realistka. Mňa bavilo umenie a literatúra. Pre Natáliu to bol len kopec hlúpostí. Po maturite sa naše študijné cesty rozišli. Ja som išla študovať estetiku a filozofiu, Natália chcela byť právnička. Na školu sme sa dostali obe na prvýkrát a rodičia z nás mali radosť.

Po škole sme sa obe vydali a zariaďovali si svoje životy vlastným spôsobom. Ja som ostala na pár rokov bývať s mužom aj deťmi u rodičov. Na vlastné bývanie sme nemali. Keď začali v našej štvrti stavať nové byty pre mladých, hnevala aj tešila som sa zároveň. Nepáčilo sa mi, že podnikatelia chcú zastavať každú voľnú zelenú plochu. Bola to však možnosť, ako sa konečne osamostatniť. Natália mala väčšie šťastie. Aspoň čo sa financií týkalo. Stala sa z nej právnička, ako vždy chcela. Jej manžel podnikal s realitami. Spolu si otvorili firmu. Darilo sa im. Švagor mal správne kontakty, ktoré mu zabezpečili dobrých klientov. O pár rokov sa sťahovali do rodinného domu.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Bratia by si za peniaze nechali aj koleno vŕtať


Moje aj sestrine deti trávili skoro všetky prázdniny u svojich starkých. Dokonca aj keď už boli v puberte, na návštevu babky a dedka sa vždy tešili. Každý sviatok sme oslavovali u nich. Žiaľ, otec nás pred svojimi osemdesiatimi narodeninami opustil. Bolo to náhle, aj napriek jeho veku sme to nečakali. Najviac to postihlo nepripravenú našu mamu. Úplne sa opustila. Začala byť chorľavá a chradla. Naznačila som sestre, že by sme mali začať uvažovať nad jej opaterou. Mama však z domu nemienila odísť do domova za žiadnu cenu. Ostať sama bolo ale pre ňu už riskantné. Navrhla som Natálii, či by si ju nezobrala domov k sebe. Ja som bývala v dvojizbovom byte a ona v dvojposchodovom dome. Prišlo mi to teda normálne. Urobila by som to isté, ak by sme mali vymenené pozície. Natália striktne odmietla. „Nevidím dôvod. Mame by hocijaké sťahovanie mohlo uškodiť. Budeme sa chodiť o ňu starať na striedačku. Týždeň ja, týždeň ty. Čo myslíš?“ spýtala sa ma sestra. Prišlo mi to ako najvhodnejšie riešenie. Ak by sme túto dohodu dodržali obe. Natália však svoje týždne pravidelne vynechávala. Buď to bola práca, nadčasy, nový klient, stále niečo. Po čase som rezignovala a o mamu som sa chodila starať len ja.

Bola som prekvapená, keď som ju u mamy stretla raz cez týždeň. Nemala to vo zvyku. Sestra sa stavila občas cez víkend, vždy len na chvíľu. Vysvitlo, že Natália nebola takto cez deň za mamou po prvýkrát. Chodievala za ňou, keď som ja bola ešte v práci. Chcela, aby na ňu mama prepísala pozemok. Bola som od hnevu celá bez seba. „Ty fakt nemáš charakter! Čo si to za sestru, keď poza môj chrbát robíš takéto veci,“ pýtala som sa viac samej seba ako sestry. Tá vždy mala odpoveď na všetko. Najhoršie bolo, že mama naozaj na ňu pozemok prepísala. Mala vyše osemdesiat rokov, nemohla som ju súdiť. Ani vyzerať ako hyena, ktorá ide len po majetku. Cítila som sa ale ukrátená. Bola som to ja, kto sa o mamu staral celé tie roky. Najväčšie problémy ma ale ešte len čakali.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Brata som vychovala odmalička, on ma za to obral o dom


Mama nás opustila v pokoji a spánku. Pre mňa si naopak život pripravil pár nepokojných a bezsenných nocí. Sestra mala s maminým majetkom svoje plány. Dom sme síce zdedili obe, pozemok však nie. Chcela to celé čo najskôr predať. Snažila som sa jej celú vec vyhovoriť. „Nemôžeš to celé len tak predať. Veď sme tu prežili celé detstvo. Naše deti tu prežili časť života.“ Sestra ma nazvala sentimentálnou. Buď jej predám svoju polovicu domu, alebo budem mať len starosti, oznámila mi. Miesto, kde dom stojí je lukratívne, záujemcov mala viac ako dosť. Pôvodne som chcela sestru vyplatiť aj z domu aj z pozemku, financie mi to však nedovolili, ani keď sme dali s manželom dokopy všetky naše úspory. Peniaze na celý pozemok sme nemali ani náhodou.

Prieči sa mi bojovať proti vlastnej sestre. Nemám to v povahe. Nikdy som nebola taká dravá ako ona. Manžel ma naveľa prehovoril, aby sme sa obrátili na právnika. Keď už pre nič iné, tak pre pamiatku na rodičov a spomienky z detských čias, kedy som bola ešte sestre sestrou a náš dom domovom a nie vidinou ľahko zarobených peňazí, hádok a neznášanlivosti.


Poznáte podobný príbeh? Ako by ste na mieste zúčastnených reagovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (25)

  • Milada 18.08.2016, 00:06

    Obidve ste dcery od jednej matky, obidve mate rovnaky narok na dedicstvo + vasej mame bolo jedno u koho dozije posledne dni - ci v cinziaku v dvojizbovom byte, alebo vo poschodovom dome - slo o lasku nie o peniaze. Nedostatok penazi je len vyhovorka.

  • kiki 07.03.2016, 09:48

    nie kazdy rodic chce ist do domova... deti dali mamu do domova, po troch dnoch zomrela, od zialu... kolko je takych pripadov, treba rozmyslat a mat empatiu co chce rodic, ved sa staral cely zivot o deti, potom o vnucata... nadarmo sa nehovori, ze jedna zena sa postara o 10 deti, ale 10 deti sa nepostara o jednu mamu... kto opatruje rodica sam, surodenci mu neprispievaju financne ani inou pomocou automaticky, by mal dedit, ved to je akoby chodil do roboty a niekto iny zanho zoberie vyplatu-je to robota ako kazda ina, len nie je zaplatena, ale zostava dobry pocit, ja som sa postaral...kazdy raz bude potrebovat pomoc a potom uvidi ake to, ked zanho bude rozhodovat niekto proti jeho voli.

  • dodo 06.03.2016, 23:07

    Chyba rodicov, ved vidia kto sa o nich stara, nekompromisne spisat u notara, za starostlivost-dedicstvo.

  • eva 06.03.2016, 22:54

    Dedit by mal ten, kto sa poctivo postara o rodica, teda ho doopatruje. Zijete z dochodku rodica a prispevku z UP. To dokaze len charakterny clovek. Taky by mal byt zakon, kto sa stara nech dedi, nie parazity, ktore maju len kopu prazdnych reci a velke oci.

  • renek 12.08.2013, 14:27

    tiez suhlas se sonou. a luba napisala krasne, vzacna to zena. len keby tak uvazovala vsecka decka

  • cat 08.08.2013, 11:17

    nase "tradicie" v tomto su jednoducho CHORE - deti sa este za zivota rodicov hadaju, kto co dostane, majetok sa rozdava, pocit ukrivdenosti, kto co dostal a nedostal .... ved nik nieje POVINNY dat majetok dalej detom ano nikomu, resp moze ho dat, komu chce, to, ze som niecie dieta ma neopravnuje narokovat si na nieco a uz vobec nie za zivpta rodica. Ak chcem opatrovat, urobim to, ak nechcem, je to moje pravo rozhodnutia. reci o " povinnosti" - nech mi vacsina prepaci, v meste, kde sa chodi do prace od 8 do 18 a potrebujete prijem na prezitie je luxus ostat doma opatrovat niekoho a potom este vydierat kazdeho naokolo, ze ako som sa obetovala, lebo som frustrovana z celeho stavu. Najlepsie, ako pise Sona, ked je moznost strsich nechat doopatrovat v nejakom slusnom zariadeni - ved nech na to vyuziju svoj nadobudnuty majetok.

  • mladik 16.04.2013, 13:03

    aby se kvuli majetkum lidi nepomatli. hanba, kolikrat jeste rodice ani nejsou mrtvi a uz se potomci dohaduji o dedictvi. akorat to dela zlou krev v rodine. celkove co je to dnes za svet, za uvahy, lidi si zavidi, maji furt malo. jdou za majetkem, hamty hamty, at mam vic nez tamti.. stejne do hrobu si nikdo nic nevezme, ani boty mu nedaji do rakve. nac se predhanet, co si poridit ci co si potomci odnesou, dostanou po zemrelych, co zdedi. nic nenahradi zive osoby, rodice!

  • Ladislav 28.03.2013, 21:44

    Presne ako cez kopirák aj u nás to tak bolo! No ja som nebol tak hlúpi a majetok som si nechal prepísať na seba skôr ako sestrička! Chcela sa súdiť - tak som jej potom nechal 1/6 / boli sme traja / - čo by mohla vysúdiť. Nie kôli tomu, že by som sa cítil že som ju ošklbal, ale proste nechcel som stracať čas, ta 1/6 mi za to nestala. Brat to bral normálne a necitil sa poškodený - nič pre matku nerobil, tak si na nič nenarokoval! Určite by nič, ale nechcel som stracať čas!!

  • garias 21.03.2013, 11:42

    Sona ...to je dobré, to sa páči aj mne. A nie že detičky všetko zhrabnú a potom sa hádajú kto sa postará o rodičov.

  • luba 14.03.2013, 10:47

    Souhlasim s pani Sonou stoprocentne. Mluvi mi z duse. at si lide uzivaji za zivota, zvlast v duchodku - za péči pro sebe a uzivani spotrebuji do halere. Nejlepsi nemit navic nic, zadna pozustalost. Neni duvod rodinnnych dohadu. Muzou zustat i dluhy. Ha, ha. Muj drahy otec sice neco ma, a je rozumny, uziva z plna hrdla zivota! Moc mu fandim. Ma se zaplat panbuh dobre, vsak drel, zaopatril se na stari. Zaslouzi si řádit po tancovackach, dopravat si vyletu atd. Jeho matka - moje babicka rikavala, ze by ji stacilo, kdyby se dozila stovky. A muj tata by byl rad, dozit se sto jedenact. Je kouzelny! Preji mu ze srdce, at tady (na zemi) dlouho je (zije v sev. americe). Putuji mu tam darecky ode mne, to same, kdyz za nim jedu, dovezu mu. Cestu si hradim, uklidim mu doma, venujem se jeden druhemu. Rozciluje me, kdyz se nekdo pta, co ti otec dal, co sis privezla, nebo komentuje: zasypal te dolarkama. Vsak sebe mi dal, krasne zazitky jsem si dovezla, zivil me celou dobu pobytu u nej, strechu nad hlavou poskytl, teplo energii jsem mela gratis, vyvezl me vyletovat. To neni malo, to je velmi hodne! Neznamena, kdyz se dobre ma, musi davat veci, natoz penize. Musel se sam dopracovat vlastnima silama, co docilil. Take od svych rodicu nedostal, naopak jim prilepsoval dopraval, pomahal, zrekl se i majetku ve prospech jeho bratru. Tata je vesely, spolecensky clovek, zdrav, smelych planu, ma pres osmdesat, je jeste mlad, celkove, dulezite hlavne v hlave. Jeho nazory nabiji, je bezvadny. Ani sem uz nejezdi, zjevne mu nesedelo, jaci jsou tu prevazne lidi, zavistivi, sobecti, vypocitavi. Co vim s jistotou, ze mu vadilo to zdejsi chovani, jednani na uradech, v obchodech. Take tu nejsem prilis spokojena v teto zemi, aklimatizuji se jak dlouho, kdyz se vratim zpet domu, ale jsem vlastenka, povznesu se a jedu dal, zvesela. Mam tu rodinu a vyhovuji mi tady ruzne okolnosti, zase uplne spatne se tu nezije. A co chci jeste zminit, co se tyce dedidictvi u nas, nekdy presahuje hamounstvi v hyenismus. Mne i obtezuje komentare lidi, jiz vickrat mi tu bylo od nekoho receno: ze jednou nas ceka dedictvi, budeme se mit.. Ma odpoved zni: jen to ne, at tatinek si majetku uzije! Jeho vec ci protancuje, propije, promrha neb daruje na charitu. Absolutne jeho vec jak s nim nalozi. I s pripadnym pozustatkem, je na nem, komu odkaze. A neuvazuji, jestli neco mne, treba me prezije. Panbu mu dej pevne zdravi!

1 2 3 >

Pridať komentár