Ako každý správny rodič, aj ja som sa snažila dať svojej jedinej dcére to, čo bolo pre ňu najlepšie. Dúfala som, že ak si jedného dňa nájde priateľa, bude rovnakého zmýšľania ako ja. Bol. Len s tým rozdielom, že za najlepšie sa rátalo vždy len to, čo považoval on.
Monika mala vždy jasnú predstavu o všetkom. Najmä čo sa týkalo mužov. Vedela, že nechce dopadnúť ako ja. Po dvadsiatich rokoch rozvedená, sklamaná a zanevrená na lásku. Na svojich potenciálnych priateľov bola vždy prísna. Každého rozobrala najprv so mnou. Nemyslím si, že by ju môj názor až tak veľmi zaujímal. Niekedy som mala pocit, že čím viac sa mi dotyčný nepáčil, tým väčšiu som mala istotu, že s ním pôjde na rande. Na každom jej po čase ale niečo začalo prekážať. Vysoké sebavedomie, nízky príjem, veľa kamarátov, alebo naopak málo záujmov.
Keď sa jej cesty skrížili s Danom, všetko sa zmenilo. S Danom sa poznali z videnia. Chodil na rovnakú základnú školu ako Monika. Všímať jeden druhého si začali oveľa rokov neskôr, keď sa raz náhodou stretli na grilovačke. Mala som pocit, že dcéra sa vznáša pár centimetrov nad zemou. Danom bola očarená. Spolu vyzerali ako príslovie, koho najviac nechceme, toho nám osud do života prihraje. Myslela som si, že dcéra ma nemôže už ničím prekvapiť, ale Dano bol jej úplný anti-typ.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru partner bije a ja neviem, čo mám robiť
Monika však bola z Dana celá paf. Čím viacej času spolu trávili, tým menej som ju spoznávala. Začala počúvať zvláštnu hudbu, čítať knihy, o ktorých v knižnici nikdy ani nezavadila, pretože boli príliš náročné, filozofické, skrátka pre moju dcéru nudné. Najväčší šok pre mňa bol, keď si svoje krásne blonďavé kadere zafarbila na tmavo. Vraj zbytočne pútala na seba pozornosť a pôsobila príliš lacno. Keď som sa jej spýtala, kto jej niečo také tvrdil, odpoveď bola Dano. A on vie veci najlepšie. Vyštudoval predsa dve vysoké školy a na jednej dokonca prednáša.
Nemám nič proti intelektuálom, ale vedela som, že moja dcéra medzi nich rozhodne nepatrí. Bola výnimočná iným spôsobom. Veselá, optimistická, kamarátska. Ona sa však snažila držať krok s Danom, chcela na neho zapôsobiť ako sa dalo. A Dano o tejto svojej prevahe dobre vedel. Ani nie po troch mesiacoch chodenia si ju dokonale omotal okolo prsta. Videla som to a hnevalo ma to. Keď som však pred Monikou vyslovila námietku, že mám pocit, akoby už nebola sama sebou, urazila sa a odišla k Danovi.
Uvedomila som si, že Monika u neho býva čoraz častejšie, až sa napokon k nemu presťahovala úplne. Nebránila som jej v tom. Bola dospelá. Na druhej strane som dúfala, že čoskoro zistí, že Dano nie je pre ňu ten pravý a rozíde sa s ním. Opak sa stal pravdou. Monika sa mi začala ozývať čoraz menej. Najprv mi sem tam ešte zavolala, neskôr už vôbec. Ak som sa s ňou chcela spojiť, buď mi nebrala telefón alebo som musela ísť cez ústredňu „Dano“. On dvíhal po čase moje hovory. Moniku mi ale podal k telefónu len občas. Buď spala, nebola doma, nemala čas, bola zaneprázdnená. Pripadalo mi to zvláštne, pretože som vedela, že Monika v tom čase nepracovala. Nemala byť z čoho stále taká unavená, ani byť niekde vonku, keďže Dano ju von samu veľmi nepúšťal.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Som zúfalá, dcéra si našla partnera vo väzení!
Jedného dňa som počula zaštrngať v zámku kľúče. Osoba na druhej strane sa snažila dostať dnu ale nemohla, kľúč v zámke som vždy zvnútra otáčala. Keď som otvorila, ostala som ako obarená. Stála tam Monika. Schudnutá o dobrých desať kíl, bledá, strhaná. Zložila sa hneď na chodbe. Nemohla prestať plakať. Pochopila som len, že od Dana ušla a naspäť sa v žiadnom prípade už nevráti. Uložila som ju do postele. Medzičasom už jej telefón veselo vyzváňal. Dano sa domáhal spojenia. Aj keď v tej chvíli mi bolo prvoradé zdravie mojej dcéry, nemohla som si odpustiť malú pomstu. Zdvihla som, a tak ako on sa bavil so mnou len odmeraným tónom, tak som mu aj ja oznámila, že Monika sa k nemu nevráti. Spustila som v ňom príval nadávok, ktorý som prerušila červeným tlačidlom telefónu. Pre istotu som ho vypla.
Monika mi na druhý deň, keď jej už bolo lepšie, porozprávala o tých pár mesiacoch života s Danom. Všetko muselo byť podľa neho. Od toho, čo si oblečie, čo budú variť, kam pôjdu do kina, až po to, čo by si o filme mala myslieť. Aj tak jej Dano dával neustále najavo, že so svojou maturitou mu nesiaha ani po členky. Dano bol tiež posadnutý poriadkom. Keď sa mu nepáčilo, ako bola ráno ustlaná posteľ, strhol periny na zem. Keďže sa už dotkli zeme, musela Monika bielizeň nanovo vymeniť a pokúsiť sa ustlať tak, aby sa to Danovi páčilo. Dlážka musela byť utretá denne, taktiež prach na policiach. Podlaha mohla byť aj čistá, ak však nebola vlhká, tak sa vlastne neumývalo. Monika mohla upratovať odznovu. Po čase sa vždy snažila si vypočítať, kedy sa Dano vráti domov, aby ju ešte videl, ako upratuje. Najhoršie bolo, že na chvíľu aj uverila, že to, čo robí je normálne. A to vlastne moja domácnosť je špinavá a Monika si doniesla odtiaľ zlé návyky.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som pustila za hranice, vrátila sa tehotná!
Všetko sa v nej zlomilo, keď zjedla niečo pokazené a bolo jej celú noc zle. Bolelo ju brucho, chcela ostať cez deň v posteli. Dano ju aj tak prinútil, aby išla tepovať koberce. Vtedy sa napriek slabosti vzoprela a kým išiel do obchodu, utiekla. Chvalabohu.
Dano ešte Monike pár týždňov vyvolával, čakal ju pred domom. Zbytočne. Dcéra si číslo zmenila a odišla na nejaký čas zotaviť sa k starkej. Keď som raz vyšla z domu so svojím mladším bratom, ktorý je viac široký ako dlhý a všade vzbudzuje prirodzený rešpekt, Dano sa už viackrát neobjavil. Stačilo pár škaredých pohľadov a nepekných slov. Vedela som, že je zbabelec, fyzickej presile by sa neubránil. Bol dobrý akurát na deptanie slabších a zraniteľnejších.
Monika si momentálne dala od všetkých vzťahov pauzu. Zo svojich nárokov na frajera už ale poľavila. Má len jedinú podmienku. Jej budúci partner ju musí ľúbiť a rešpektovať. Z celého srdca dúfam, že sa jej takého podarí nájsť.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na