S manželkou sme dlhšie nemohli mať deti. Po rokoch snaženia, keď nás nádej už pomaly opúšťala, ostala konečne tehotná. Aby tej radosti nebolo málo, do roka po narodení Milky sme sa tešili z narodenia druhej dcérky Alenky.
Dcéry sa na seba povahovo veľmi nepodobali – Milku ste mohli čítať ako knihu – čo si myslela a cítila, dávala okoliu najavo. Ala taká nebola – všetko, čo sa jej prihodilo, najprv spracovala sama. Rozmýšľala racionálne, nohami stála vždy na zemi. Do svojho vnútra dala nahliadnuť len tomu a toľko, koľko uznala za vhodné.
Možno to bolo vzájomným pôsobením a množstvom času, ktoré naše dcéry spolu trávili – svojich partnerov si našli takých, akoby si vybrali svoju sestru, len v mužskom prevedení. Milkin Matej bol ako Alenka uzavretý viac do seba. Za to Alin Tibor bol celá Milka. Ukecaný, otvorený, za každú srandu. Dcéram by som to nikdy nepriznal, ale so ženou nám viac sedel práve Tibor. Zdal sa nám šikovnejší, vedel sa postarať o svojich najbližších, ovládal práce okolo domu. Do roka od zoznámenia s Alenkou začali spolu u Tibora bývať. Do pol roka na to nám oznámili, že budeme starými rodičmi. Aj sme si poriadne s Tiborom vypili vtedy. Boli sme takí nadšení, že keď sa narodil malý Maťko, svojmu budúcemu zaťovi som dal chýbajúcu polovicu peňazí, ktoré potreboval na nové auto.
Keďže sme bývali na opačnej strane mesta, bol som rád zakaždým, keď k nám prišli mladí na návštevu. Keď sme mali pocit, že dlho nechodia, pozvali sme sa aj sami. Tibor bol väčšinu času v robote. Páčilo sa mi, aký je zodpovedný a chce svoju rodinu zabezpečiť ako najlepšie vie.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcérinho partnera by som nepriala ani najväčšej nepriateľke
Prišli Maťkove meniny, Vianoce, medzitým sa narodila dcéra aj Milke, Maťkove prvé narodeniny. Všetky tieto sviatky sme oslavovali tradične u nás. Zišli sme sa vždy všetci. Obe dcéry aj s mužmi a deťmi. Bolo to priam idylické. Na oslavu prvých narodenín Milkinej dcéry prišla ale Alenka sama len s Maťkom. Avizovala už dopredu, že prídu len dvaja. Tibor musel odísť neodkladne na služobku. Oslava dopadla fajn. Dcéry sa rozhodli u nás aj prespať. Uložili najprv deti a išli sme si na terasu dopriať pohár vínka. Ako sme sedeli, Alenka nám oznámila, že nám potrebuje niečo povedať. So ženou sme na seba žmurkli, čakali sme, že nám dcéra oznámi, že opäť čakajú bábätko. Všimol som si, že bola v ten večer zadumanejšia ako obvykle. Pripísal som to tomu, že nám túto novinu nemôžu oznámiť spolu s Tiborom. „Tibor už s nami nebýva.“ Bodka. Alenka to povedala, akoby nám oznamovala informáciu o počasí. Nechápali sme, čo sa stalo. „Pohádali ste sa? Musel odísť za rodičmi? Kedy príde?“ zavalili sme Alu otázkami.
Alenka nám naďalej pokojne vysvetlila, že Tibor má milenku. Mal ju už počas toho, ako čakali spolu dieťa. Dúfala, že príchodom Maťka sa veci dajú do normálu. Miesto toho Tibor trávil naďalej čoraz viac času s inou. Aby toho nebolo málo, do cesty sa primiešali Alenkine zdravotné komplikácie, z ktorých sa vyhrabávala skoro trištvrte roka. Sama, bez pomoci, s malým synom na krku – ani nám nič nepovedala. Hoci vnútri som zúril a bol by som najradšej Tibora zastrelil, navonok som sa snažil svoj hnev krotiť. Bolo mi až do plaču nad mojou dcérkou. Žena preplakala celý týždeň. ,,Prečo sa na nás Alenka neobrátila? Nedôverovala nám?“ celú vec si vyčítala, prečo nebola všímavejšia.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som pustila za hranice, vrátila sa tehotná!
Alenka sa nám snažila vysvetliť, že aj toto bol jeden z dôvodov, prečo nám nič nepovedala. Nechcela nás zaťažovať. Chcela si všetko najprv ujasniť, vzťah zachrániť. Ak by nám o problémoch s Tiborom povedala hneď od začiatku a nakoniec by sa všetko dalo do normálu, ťažko by sme Tibora opäť prijali medzi seba. V neposlednom rade musela myslieť aj na Maťka.
Viem, že dcéru neprinútime, aby sa nám zdôverovala so svojimi problémami. Na moju manželku ale celá vec tak zle zapôsobila, že nám Alenka musela sľúbiť, že takéto vážne veci si nebude nechávať pre seba. Je už síce dospelá, ale v našich očiach je to stále náš drobec. Tibor k nám už na oslavy nechodí. Ak sa aj zastaví pre Maťka, drží sa v jeho blízkosti. Veľmi dobre vie, čo by sa stalo, ak by som s ním ostal raz sám. Nikdy mu neodpustíme, že sa na Alenku vykašľal vo chvíľach, kedy ho potrebovala najviac.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na