Pred pol rokom som si buchla s manželom šampanské. Mali sme vtedy dôvod na oslavu. Po šiestich rokoch vo firme ma povýšili. Musela som sa prispôsobiť viacerým zmenám s tým súvisiacimi, ale stálo to za to. Miesto do našej filiálky, ktorú som mala desať minút od domu, som bola presunutá do matky firmy, kam som musela cestovať tridsať kilometrov. Aj pracovný čas bol trocha dlhší, odrazu som mala oveľa viacej zodpovednosti. Keďže naše deti sú už odrastené a navyše sa moja nová pozícia odrazila aj na výplatnej páske, povýšenie som prijala s radosťou.
Jediné moje obavy sa týkali kolegyne, s ktorou som mala spolupracovať. Už predtým som s ňou mala zopár výmen názorov. Bola tvrdohlavá, všetko riešila krikom a hnevom, hoci za to dotyčná osoba väčšinou ani nemohla. Správala sa tak ku všetkým novším kolegom, keď si už ale na vás zvykla, dalo sa s ňou vyjsť.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Na kamarátov si dávajte pozor – naletela som zákernej klamárke
Aj keď sme mali byť s Alenou v dennom kontakte, našťastie nás nedali sedieť do jednej kancelárie. Dokonca mi bola pridelená asistentka, a tak väčšinu komunikácie som odkazovala cez ňu. Prvé týždne bolo všetko fajn. Až do chvíle, keď moja asistentka zabudla dať Alenu do kópie mailu pre klienta. Alena ju nazvala neschopnou husičkou z východu a vydupala si, že všetka komunikácia pre klientov musí ísť odo mňa. Nič som na to nepovedala.
Ani keď nás Alena pravidelne chodila do kancelárie navštevovať. Išlo skôr o kontroly. Ako s prácou stojíme, či sme poslali všetko, čo sme mali, kedy pripravím reporty. Občas som sa cítila akoby som pracovala vo firme prvý rok a ona bola moja nadriadená. Aj keď podľa hierarchie sme boli na rovnakej úrovni, správala sa tak. Všetko som sa ale rozhodla stráviť a nesťažovať sa. Keďže sme si s manželom prilepšili aj finančne, držala som hubu a krok, ako sa hovorí. Predali sme naše staré auto a kúpili na lízing nové, väčšie. Konečne sme mohli začať premýšľať aj o rekonštrukcii bytu. Tiež som nechcela vyzerať pred svojím nadriadeným, že žalujem a novú pozíciu nezvládam.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Veriť sa nevyplatí nikomu – ani najlepšiemu kamarátovi!
Alena však začínala byť voči mne čoraz drzejšia a povýšenejšia. Vrchol bol, keď som mala pripraviť jeden dôležitý materiál. Pred poslaním klientovi som to ešte pre istotu poslala všetkým zodpovedným a Alene. S tým, že keď niečo chce zmeniť, nech sa vyjadrí. Alena neodpísala. Zato však prišla po dvoch hodinách rovno za mnou do kancelárie. Začala po mne ziapať. Ako som mohla vypustiť do sveta takú hovadinu a neporadiť sa s ňou, ktorá už prax má. Nedala si vysvetliť, že som jej poslala mail. Celá scéna mi bola nepríjemná. O to viac, že som mala v kancelárii dcéru, ktorá prišla po mňa na obed. Keď Alena odišla, dcéra ostala úplne zhrozená. Myslela si, že sa takto ku mne správa moja nadriadená. Povedala som jej, že je to len kolegyňa. Dcére som musela sľúbiť, že po obede pôjdem za šéfom a porozprávam sa s ním.
Šéf mi sľúbil, že sa s Alenou porozpráva, ale nech nepreháňam. Veď všetci vieme, aká je. Polovicu vecí, ktoré povie, povie v zápale a o päť minút na to zabudne. Bola som sklamaná, že šéf ma nepodržal viac. Navyše Alena bola nadovšetko dotknutá, že som sa k niečomu takému vôbec uchýlila. A začala byť voči mne ešte ostrejšia. Každý môj návrh na porade zosmiešňovala. Všetky veci, ktoré sa týkali klientov kontrolovala, či sú spravené načas. Dcéra mi radila, nech na ňu idem rovnako, ale ja nie som taký typ. Naopak, moja nervozita z práce začala zasahovať aj do súkromia.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Tešila sa z cudzieho nešťastia a takto dopadla
Doma som začala byť nepríjemná na manžela. Vedela ma na ňom vytočiť úplná banalita. V noci som sa budila alebo som nespala vôbec. Stále sa mi v hlave premietali moje úlohy, či som na niečo nezabudla. Pre Alenu by to bola len voda na mlyn. Mohla by zasa poukázať na moju neschopnosť. Brucho som mala stále ako na vode, nedokázala som sa poriadne najesť, oddýchnuť si. Hnevala som sa na seba, že sa Alene nedokážem postaviť a nechala sa stiahnuť do jej hier. Bola ako šelma, ktorá si niekoho vytipuje, a potom sa zabáva na tom, ako s ním dokáže cvičiť. Ja som na tento štýl správania sa ku kolegom nebola zvyknutá. Na filiálke sme boli skôr partia kamarátov ako rivali.
Nakoniec sme si s manželom sadli a urobili rázne rozhodnutie. Aj keď máme na krku pôžičky, vieme to utiahnuť aj z mužovho platu a mojej podpory. Dala som výpoveď. Moje psychické zdravie a rodinná pohoda mi boli prednejšie. Po poslednom dni v práci sme si doma buchli šampanské. Nikdy som neverila, že budem raz oslavovať to, že som bez roboty. S bývalými kolegami z matky sa príliš nestretávam, ale som si istá, že Alena robí peklo niekomu inému. Našťastie bývam vo veľkom meste, kde s robotou nie je až taký problém ako v iných miestach a myslím, že u niektorého z konkurentov našej firmy časom nájdem lepšie podmienky. A možno, ktovie, raz odíde Alena a ja sa vrátim späť na svoje pôvodné miesto.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na