Dom, v ktorom som prežil detstvo, staval ešte môj pradedko s bratmi. Stal sa domovom aj pre moju mamu, ktorá sa sem po svadbe nasťahovala s mojím otcom a tu som vyrastal aj ja. Bolo to ešte v čase, keď to ľudí ťahalo viac do mesta. Niektoré domy dokonca ostali opustené po tom, čo majitelia zomreli a ich deti sa odmietli vracať naspäť na dedinu. Radšej to celé predali.
Taký osud stihol aj suseda a jeho obydlie. Mal dve deti, ktoré sa rozutekali do sveta. Vedel, že na dedinu ich to bývať nenaláka. Ešte predtým, ako sa pobral na onen svet, navrhol môjmu otcovi, či jeho dom nekúpi pre mňa. Jemu by to dobre padlo, keby vedel, že to, čo raz vybudoval, bude aj naďalej slúžiť niekomu koho pozná.
Otcovi sa myšlienka páčila, ale nemali sme toľko peňazí. Navyše, mňa čakali prijímačky na vysokú školu, ďaleko od domova. V hlave som bol v meste už dávno presťahovaný. Najprv päť rokov na internáte, po skončení v podnájme, a potom neskôr vo svojom.
Po susedovom odchode ostal dom opustený. Jeho deti sa ho rozhodli napokon predať. Dlho sa im nedarilo, chceli priveľa. Mali veľké oči, ale napokon sa im to nevyplatilo. Dom chátral, až ho napokon museli predať pod cenu. Susedove deti nakoniec zobrali ponuku prvého záujemcu. Bol som spočiatku celkom rád. Moja mama už v tom čase bývala sama, takto sa bude môcť aspoň na niekoho obrátiť.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Neveru som videla z prvého radu – a poriadne nechutnú
Bol som práve u nej na sviatky na návšteve, keď sa noví susedia sťahovali. Už na prvý pohľad mi neboli príliš sympatickí. Muž so ženou a s dvoma dospievajúcimi deťmi. Zo slušnosti som sa im prišiel predstaviť, prehodiť pár slov. Veď dobré susedské vzťahy treba rozvíjať, nie ich hneď pochovať. Sused mi hneď navrhol tykanie a či im nepomôžem veci povynášať. So slušnosti som neodmietol. Veď keď bude mama sama, môžu zase oni pomôcť s niečím jej.
Kdeže. Ich ochota sa vždy a zásadne orientovala len jednostranne. Voči nim. Keď som bol po pár týždňoch u mamy opäť, chcel som jej pokosiť trávnik. Kosačku som však nemohol nájsť. Mama mi prezradila, že ju požičala susedovi. Išiel som sa spýtať, veď možno zabudol vec vrátiť. Sused mi otvoril s výrazom prečo ma otravuješ. Žeby mal kosačku poprel. Vrátil ju hneď ako dokosil, mama ju musela požičať niekomu inému.
Moja mama síce bola už staršia, ale bola si stopercetne istá, že sused kosačku nevrátil. Nemohol som ostať u nej a sledovať ho, kým nepôjde opäť kosiť. Uzavrel som to tak, že mama už asi zabúda.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Rodičia dcérinej spolužiačky nami pohŕdali, teraz sa im to vrátilo
Bolo toho však viacej, čo si napožičiavali a zabudli vrátiť. Zisťoval som to postupne, ako som vždy mame na návšteve chcel niečo pomôcť, opraviť a nemal som s čím. Motorová píla, sada kľúčov, či iné rôzne náradie, ktoré nestálo päť korún a moja mama ho v dobrej viere vždy susedovi požičala, hoci som jej to už párkrát pred tým zakázal.
Vrcholom bolo, keď som zistil, že na elektrickú zásuvku, čo sme mali vonku v záhrade, je napojený aj niekto ďalší a veselo si čerpá náš prúd. Jasné, že to bol ten darmožráč od vedľa, aj keď sväto sväte tvrdil, že by si nič také nedovolil. To mi už ale rupli nervy a pekne som mu naložil, čo mu patrilo.
Nemal som to robiť. Mama mala od toho dňa doma peklo. Susedia ju obťažovali, znepríjemňovali život ako sa dalo. Došlo to až to takých krajností, že som si mamu nasťahoval k sebe domov. Aj tak už bola na tom horšie so zdravím. Bolo múdrejšie, keď bola pod mojím dohľadom.
O pár rokov moja mama v pokoji dožila a ja som sa vtedy už s mojou manželkou rozhodol, že dom predáme. Vedeli sme, že bývať by sme tam nechceli, mali sme už vybudované zázemie, prácu, priateľov v meste.
Tak, ako sa ale nedarilo susedovi predať dom, kým ho potom nedal pod cenu novým susedom, tak sme mali problémy s predajom aj my. Bol to posledný pozemok v dedine, od zastávky ďaleko, od obchodov ešte ďalej. Dúfal som, že ho strelím dakomu aspoň ako víkendovú chalupu.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vlastná žena ma pripravila o všetko!
Napokon mi záujemcov zoslala asi mama sama. Ako zadosťučinenie za ten čas, ktorý si so susedmi vytrpela ona. Rodina sa skladala asi z ôsmich ľudí. Z toho pracovali len dvaja. Videl som, že nie sú na tom finančne najlepšie. Najprv som ich ani nebral ako reálnych kupcov, ale im sa dom veľmi páčil. Najmä jeho poloha. Neviem ako, ale podarilo sa im zohnať pôžičku a dosť peňazí na kúpu. Dom som im s pokojným svedomím predal s tým, že nasťahovať sa môžu ihneď, len zadnú vonkajšiu šopu ešte nebudú môcť mesiac využívať, kým si veci neprídem zobrať. Boli to síce staré haraburdy, ale chcel som ich prezrieť, kým sa spália.
O mesiac som po veci aj prišiel. Už od bránky som počul hádky a detský plač. Na dvore doslova bordel. Vnútri domu taktiež neporiadok a smrad. Zabolelo ma vidieť miesto, kde som vyrastal, v takomto stave, ale nálada sa mi vrátila, keď mi sused od naproti prezradil, že ako na divokom západe je to u nich stále. Sú to inač ľudia slušní, vždy ho na ulici pozdravia, aj do obchodu zvezú, on proti nim nemá nič. Len sused od vedľa sa s nimi natrápi, nevyjdú spolu, stále sa hádajú. Dokonca zvažujú, že sa odsťahujú.
Dobre mu tak, pomyslel som si. Nie som všemohúci, aby som nad niekým vynášal súdy. Len neviem, či susedovi stáli všetky ukradnuté veci a to, ako sa správal k mojej mame za to, s kým sa delí o plot teraz. Nie nadarmo sa vraví, „každému, čo mu patrí.“
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na