Pravdivý príbeh: Suseda pochovala naše priateľstvo: Vymenila ho za pár stoviek eur

Žena

thinkstockphotos.com

S manželom sme dlhú dobu bývali len po podnájmoch. Keď sme obaja dospeli k tomu, že si ideme zaobstarať niečo vlastné, bolo to prvý raz, čo sme mali na vec úplne odlišné názory. Muž chcel len a len dom, ja som sa videla v byte. Prišlo mi to pohodlnejšie aj lacnejšie. Okolo domu je vždy plno roboty a navyše vzťahy v rodinných zástavbách mi neprišli vôbec úprimné. Skôr naopak. Každý sa po robote zavrie za dvojmetrovým múrom a susedia ho nezaujímajú. V paneláku sa predsa len ľudia viac poznajú, na všetko je správca a je tam bezpečnejšie. Moje argumenty nakoniec zvíťazili a o rok sme sa sťahovali do pekného trojizbového bytu.

Mali sme šťastie lebo pol roka po nás sa hneď vedľa nasťahovala mladá rodina s dieťaťom. My sme v tom čase boli ešte bezdetní, ale keď suseda čakala druhé dieťa, boli sme v tom už spolu. Andrea bola vždy milá a nápomocná. Aj s manželom to boli tichá a slušná rodina. Stali sa z nás dobré susedy, neskôr aj kamarátky. Navzájom sme chodili k sebe na kávu, strážili si deti, radili čo variť, aj sa jedna druhej zdôverovali.

Naše vzťahy trocha ochladli, keď sa Andrea rozviedla a vzala si druhého manžela. S ním som si ani ja ani manžel veľmi nerozumeli. Ale s Andreou som sa kamarátila, aj keď o niečo menej, aj naďalej.

V našom paneláku sa za tie roky, čo sme tam bývali, vystriedalo množstvo ľudí. Prišli, odišli, ľudia byty prenajímali, len my sme stále ostávali. A taktiež aj Andrea s rodinou. Smiali sme sa, že sme taký panelákový inventár.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vlastná žena ma pripravila o všetko!


Krátko na to, ako sa od susedy odsťahoval aj mladší syn, ovdovela. Na nový stav si nevedela zvyknúť. Cítila sa osamotená, akoby prišla o celú rodinu. Obe deti totiž odišli do Anglicka a mamu chodili navštevovať maximálne dvakrát do roka. Navyše všetko v byte jej stále pripomínalo šťastnejšie obdobie s mužom. Preto keď jej jeden zo synov navrhol, aby sa presťahovala za nimi, dlho neváhala. Synovi sa narodilo prvé dieťa, a tak pomoc od babičky by bola viac ako vítaná. Jediný problém, ktorý ostávalo vyriešiť, bolo nájsť vhodného kupca na byt.

Vtedy naša dcéra prišla s nápadom. Byt by chcela kúpiť pre seba a svoju rodinu. S nami by urobila výmenu, my by sme išli do ich terajšieho bytu. V poslednej fáze by sme stenu Andreinho a kedysi nášho bytu prebúrali a spojili, vznikol by veľmi pekný štvorizbák s kuchyňou. Ja s mužom som súhlasila. Nevadilo nám sťahovať sa o tri ulice ďalej, pokiaľ išlo o dcérine šťastie. Tešila sa aj Andrea. Vedela, že našla dôveryhodných kupcov a byt skončí v dobrých rukách.

Andrea mala jedinú podmienku. Keďže sa nadobro sťahovala preč z krajiny, nemala čo robiť s nábytkom, nechcelo sa jej ho predávať cez inzeráty. Byt mala zariadený moderne, dcére sa to páčilo, a tak sa dohodli, že cena sa navýši o hodnotu vybavenia bytu. Andrein odchod bol naplánovaný o jeden mesiac. Za ten čas sme si zatiaľ stihli vymeniť náš byt s dcériným a ešte nám aj ostal týždeň do zálohy.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Neveru som videla z prvého radu – a poriadne nechutnú


Lenže potom prišiel šok. V jedno ráno mi volala zúfalá dcéra, že z Andreinho bytu nejakí muži odnášajú všetok nábytok aj vybavenie a nakladajú ho rovno do sťahovacieho auta. Jej manžel bol na služobke, aj s mužom sme teda hneď utekali za ňou. Snažili sme sa dovolať Andrei, bez úspechu. Snažili sme sa vysvetliť sťahovákom, že byt je náš, taktiež bezúspešne. Dostali objednávku, musia ju vybaviť. My sme od bytu nemali ešte ani len kľúče, mali sme len zmluvu, kde sa konkrétne nič o nábytku nespomínalo – na tom sme sa dohodli s Andreou a zmluvu sme okrem výslednej sumy nemenili. Že by nás chcela takto podviesť nám neprišlo na um ani náhodou. Po susede sa zľahla zem. Andrea sa prosto zbalila, odišla a prilepšila si týmto podvodom na náš úkor.

Slzy sa mi tisli do očí, ako nás mohol človek, ktorý sa celé desaťročia hral na nášho kamaráta takto oklamať? Pretože nám ani tak nešlo o tie peniaze. Síce to nebola malá suma, ale nie likvidačná. Išlo skôr o opletačky, ktoré sme mali potom, aj keď s bytom to dopadlo našťastie po tomto všetko dobre. Najviac aj tak bolela samotná zrada blízkej osoby. Hovorí sa dôveruj, ale preveruj. Žiaľ, niekedy si na výstižný výrok spomenieme až príliš neskoro.


Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com, LK
Odporúčame