Pravdivý príbeh: Syna som chcela milovať, dnes ho však nenávidím

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Každý z nás má svoju predstavu o živote. Ako by ho chcel prežiť, s kým a čo by chcel robiť. Moja predstava bola skončiť strednú školu a nájsť si prácu, ktorá by ma bavila. Neskôr dobrého manžela a mať s ním dve deti, najlepšie dcéry. Väčšina mojich snov sa mi aj splnila. Žiaľ, môj vtedy posledný sen sa skôr zmenil na nočnú moru.


Vyštudovala som obchodnú akadémiu. Čísla a poriadok, to bolo moje. Ovplyvnila ma určite aj moja mama, ktorá bola účtovníčkou. V jej stopách som sa chcela vydať i ja. Po skončení školy som si  našla zamestnanie ako účtovníčka a práca mi veru išla. V robote som sa zoznámila s mojím budúcim manželom Andrejom. Bola to láska ako hrom a do roka sme sa brali. Ja som už vtedy pod srdcom nosila naše prvé dieťa. Narodila sa nám krásna zdravá dcéra Natálka. Veľmi sme sa tešili, dcéru som si vždy priala. Po roku sa nám narodila druhá dcéra Viktória.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Z milionára som bezdomovcom!


Deti rástli ako z vody a čas utekal. Na osemnáste výročie sobáša ma Andrej zobral do mojej obľúbenej reštaurácie. Odtiaľ sme sa išli prejsť popri Váhu. Atmosféra bola veľmi príjemná, keď môj muž prišiel s trocha bláznivým návrhom. „Je v živote niečo, po čom túžiš? Vieš Anka, ja by som si veľmi prial ešte jedno dieťa. Budúci rok mám päťdesiatku, syn by bol nádherný darček.“ Ja som jeho nápadu nebola vôbec nadšená:  „Čo si sa zbláznil, som už na to stará. A kde máš istotu, že to bude práve syn?“

Pre mňa to bola vybavená vec. Viem, že v dnešných časoch nie je nič výnimočné mať dieťa aj v štyridsiatke, ale mne sa to zdalo riskantné. Andrej sa však nevzdával. Upol sa na myšlienku mať so mnou ešte jedného potomka, akoby to malo byť to posledné, čo v živote urobí. Nakoniec ma zlomil. Dohodli sme sa, že nebudeme na nič tlačiť. Čo sa má stať sa stane. Postupne túžba mať ešte jedno dieťa prešla z Andreja aj na mňa. Naozaj som otehotnela. Narodila sa nám syn, Andrej. V detstve to bol drobec ako každý iný. Robil nám veľkú radosť. Celá rodina sme ho rozmaznávali, o to viac, že to bol vytúžený syn.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Šok pre každého otca - moja dcéra sa živí pornom!


Keď Andrej končil základnú školu, všimli sme si, že nemá toľko kamarátov ako iné deti. Pripisovali sme to tomu, že je skôr samotár a introvert. Na strednej škole sa nič nezmenilo. V čase jeho puberty sme spozorovali na ňom aj iné zmeny správania. Začal byť na nás podráždený a časom dokonca agresívny ak nebolo niečo podľa jeho predstáv. Nevedeli sme, či to súvisí s dospievaním alebo je príčina niekde inde. Vyvrcholilo to jedného dňa, keď som Andrejovi omylom rozbila jeho obľúbený hrnček. Začal mi nadávať. Výrazy, ktoré použil, by človek nepovedal cudzej osobe, nie to ešte vlastnej matke. Trieskal dverami, do stien, začal sácať aj do mňa. Nakoniec som sa zamkla v kúpeľni a  zavolala políciu. Môj syn bol v amoku, museli prísť aj záchranári a upokojiť ho.

Po tomto incidente musel Andrej mne aj mužovi sľúbiť, že pôjde dobrovoľne k lekárke. Diagnóza – začínajúca sa schizofrénia. Na čas si ho nechali na psychiatrii. Po tom, čo lekári skonštatovali, že syn je relatívne v poriadku, pustili ho domov. Nasadili mu lieky, ktoré keď užíval, bol apatický a skoro celý deň preležal. Samozrejme, že ich môj syn svojvoľne vysadil. Jeho stav sa vtedy zhoršil, niekedy sme museli volať opäť záchranku, niekedy sa stačilo zamknúť v izbe a prečkať. Školu nedokončil, namiesto toho začal poberať invalidný dôchodok.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Adoptovala ma otcova sestra - a ja som nič netušila


Veľa krát som vyhodila mužovi na oči, že to on je zodpovedný za to, že sa dnes takto trápime. Náš vytúžený syn je pre mňa záťažou a zriekla som sa ho. Chcela by som to cítiť inak, ale nemôžem si pomôcť. Najradšej by som s ním nemala nič spoločné, vo vlastnom byte sa cítim ako votrelec. Nikdy neviem, čo sa Andrejovi opäť znepáči a z čoho ma bude upodozrievať. Keď vysadí lieky, viem, že ma čaká ďalšia dávka agresivity. Čoraz častejšie som u dcéry Natálie, ktorá žije sama. Už veľa krát ma volala, nech sa k nej presťahujem. Rozmýšľam o tom, ale na druhej strane, nechcem nechať celé bremeno na mužovi. Má svoje roky a veru nikto nemladneme. Keď si predstavím, že by ostal so synom sám, napadajú ma najrôznejšie scenáre. Neviem však, dokedy s ním v jednom byte vydržím.


Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uvedte "Pravdivý príbeh". Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!                                                                        

Zdielať na Facebooku

Diskusia (27)

  • a 27.09.2014, 13:30

    Ste slaba zena. Vy ste povinna sa starat o svojho syna s laskou. Ste jeho matka do konca zivota. Podla vasej slabej povahy, typujem, ze tie psychycke problem zdedil, ciastocne po vas.

  • Katka 02.05.2013, 14:16

    S takymito diagnozami je to velmi tazko, ako schizofrenia, autizmus, to su tie deti hnusne, agresivne ale pritom za to vlastne ani nemozu. Je to hrozne tazke pre rodicov, ja len dufam, ze taketo deti nikdy mat nebudem

  • maria 02.05.2013, 09:43

    proc jsi alena, neodesla od (spatneho) manzela, ked jsi nemala nekoho. to az sis nasla chlapa, dokonce pres inzerat, ses rozvedla? kvuli nemu jsi odesla z manzelstvi, jinak jsi nemela silu bez jineho ukoncit nepodareny vztah. draha, jsi slaba, pri nom "silna". modli se, aby ti dobry clovek zustal, jinak hrozi, ze se se samostatnym zitim neporovnas nebot neumis jit zivotem sama. drzim palce, at mas stesti dal a tvuj nynejsi partner te i nadale podrzi. natrefila jsi na dobracisko, zasluzi svatozar nad hlavu, vydrzi problemy kolem tebe - s tvym ex muzem. moc spatne dopadl, nemas asi ciste svedomi, kdyz mu tak pomahas, jina by od toho davno utekla. mas dobru dusi, jsi clovek k nezaplaceni

  • al_lacone 11.04.2013, 09:16

    zajeb ho chuja skurveneho

  • maria 27.02.2012, 23:24

    mile damy natalia, lucia a ostatni bez zdravotnickeho vzdelania: vy asi naozaj neviete co dokaze schizofrenik, ake je to byvat s nim v jedom byte.velmi ma dojal tento pribeh, myslim ze ta pani svojho syna miluje, lenze uz nevladze.jej syn by mal ist do ustavu, pretoze bez pomoci to moz naozaj skoncit zle. a kedze lieky neberie, mal by sa liecit v nemocnici.drzim tej pani a jej manzelovi palce

  • Alena 23.02.2012, 11:21

    Po prvýkrát som zablúdila na Vašu stránku a zaujala ma tým, že mnoho ľudí prežíva často podobné problémy, len o tom nevieme. A možno by mi niekto vedel poradiť, ako sa vyrovnať s mojim veľkým problémom.S mojim bývalým sme sa vzali hneď po vysokej škole a bola to veľká láska. Obdivovala som ho, bol obľúbený, zábavný, športovec, fešák...Bola som tá najšťastnejšia žena. Máme dve deti, dnes už dospelé. Prešla som s ním veľmi ťažký spoločný život, kde som bola odsúdená na večnú samotu, starostlivosti o rodinu a deti. Po čase som žila prázdny život a žila som len pre prácu a deti. Príčina? Z manžela sa vykľul egoista, alkoholik a gembler. A ja som žila zaslepená láskou a nevedomosťou a "hasila" som neustále problémy s financiami, dokonca aj tým, že som musela načas odísť za prácou do zahraničia.Nebudem to podrobne opisovať, lebo to je len začiatok tohoto príbehu. Po 28 rokoch manželstva, ktoré už dobrých desať rokov vobec nexistovalo, som sa rozhodla, že si nájdem nejakého priateľa, ktorý ma aspň občas zoberie na kávu alebo do kina, pretože som žila ako kôl v plote, zmietaná depresiami a zdravotnými problémami. Urobila som niečo, čo by nma v živote nenapadlo. Išla som na internetovú zoznamku, kde som zistila, že podobný osud ako ja, majú mnohí a to ma posmelilo. Skrátka, stretla som HO a veci dostali rýchly spád. Odchod z domu, rozvod a dnes už krásny štvororočný vzťah s mužom, s ktorým sa tiež život nikdy nemaznal a ktorý spľňa všetko to, čo som na mužoch vždy hľadala. poviete si, príbeh ako z telenovely. Lenže minulosť "nepustí". Moje deti s s novou situáciou vyrovnali, mojho partnera si vážia, pretože vidia, aký je ohromný človek, ktorý neváha pomocť, keď treba. Ktorý sa pekne správa k ich mame, ktorá je konečne šťastná. Lenže, je tu ten ich otec. Je to smutné, ale stal sa pre nás všetkých neuveriteľnou príťažou. Dodnes neprijal svoj podiel viny na našom rozchode, hoci okrem toho, že ožobračoval rodinu, mňa ponižoval, urážal a neustále robil doma "dusno". Dnes som ja ten vinník, tá "puberťáčka", ktorá si našla chalapa a opustila deti (syn má 30 a dcéra 25). Nepracuje, pretože ho kvôli alkoholu vyhodili z práce. Žije v trojizbovom byte, kde som mu všetko nechala, živíme ho s deťmi, aby sme neprišli o byt. A on ešte arogantne zatelefnuje, aby sme niečo robili, lebo nemá práve peniaze. Už dvakrát na protialkoholickom liečení, neúspešne. S bytu je smetisko, no je to strašné, deti sa trápia.Vieme, že je to chorý človek, ale už nevládzeme donekonečna riešiť jeho problémy za ktoré si môže sám. Je sám, každý sa mu vyhýba. Jeednoduchob už nie je schpný reálne rozmášľať. Pomáham mu s jeho psychiatričkou ako môžem, požiadali sme aj o invaliditu, ale neúspešne. Čokoľvek urobíme, skončí to rovnako, tak, že ho musíme živiť. Najsmutnejšie na to je fakt, že je to predsa len ľudská bytosť a otec mojich detí. Aj keď si to pomenovanie otec nezaslúži....

  • Eva 02.02.2012, 20:44

    Pani Jana, len by ma zaujimalo ci aj vas syn ktory ma ukazkovu pubertu ma diagnostikovanu schyzofreniu a ohrozuje Vas zivot a aj okolie. Z toho prispevku co ste napisali iba vsak usudzujem ze prezivate pubertu svojho syna. Poznam rodicov ktory mali 2 synov a 1 dievca. Zial prostredny syn sa dal na hazard a poziciava si peniaze kade tade, slubuje hory doly, nastastie nie je agresivny. Aj jeho rodicia sa trapia avsak nezije s nimi a neohrozuje a nedepta ich den co den tak o to to maju lahsie. Avsak dali mu vsetko co sa dalo, lasku, domov, vzdelanie... Inak pani z tohto clanku nespomenula ci jej syn je svojpravny alebo nie. Pokial ano on je sam zodpovedny aj podla lekarov za svoj stav. Pokial nie, tak tito ludia povacsine nie su schopni prejavu lasky alebo naklonosti a je jedno kolko lasky im date. Nevrati sa vam to, akurat vas hreje dobry pocit ze robite dobru vec pre svoje dieta a snazite sa mu dat co sa da...

  • Jana 02.02.2012, 15:34

    Dobrý deň Vám, Vášmu synovi i manželovi. Týmto pozdravom som Vám chcela naznačiť, kde by malo byť navždy Vaše miesto. Vytvorili ste rodinu a patríte k sebe. Ja Vás veľmi chápem a rozumiem Vám, mám 16 ročného syna v ukážkovej puberte, ja mám 51 rokov aj s manželom a veľakrát sme už zúfalí z jeho správania. Aj ja som rozmýšľala, že aspoň na pár dní - týždňov niekam odísť a začať sa pozerať na veci z iného uhla, opodiaľ. Ale nefdokázala som to. Uvedomila som si presne to, čo som napísala na začiatku - patríme k sebe v každej situácii, za akýchkoľvek okolností. Zmenila som taktiku. Začala som sa viac kontrolovať, nereagovať na každý podnet, niečo prehliadať a byť takmer stále pokojná a láskavá (!) k môjmu synovi. Išlo to pomaly, krôčik po krôčiku, ale zbadala som taktiež síce nepatrné, ale predsalen malé zlepšenia správania sa môjho syna k nám i k okoliu. Vážená pani, Váš syn práve teraz a už navždy potrebuje od Vás strašne veľa prejavov lásky, mať pocit, že ho máte rada i s jeho problémami (veď napokon on sa na svet nepýtal a určite nechcel prísť na svet chorý a byť nemilovaný vlastnou matkou)! Akokoľvek sa bránite, to, že ste MATKA, nikdy od seba neodtrhnete a neodhodíte. Ten pud je Vašou súčasťou a dobehne Vás vo Vašej ťažkej chvíli... Veľmi Vám držím palce, aby ste sa na začiatok aspoň nad touto situáciou ešte raz dobre zamysleli, ak potrebujete pomoc, vyhľadajte ju, ale neodvrhnite niekoho, kto už aj tak je Vašou súčasťou. Budem na Vás veľmi myslieť!!! Ak chcete, môžete mi odpísať. Prosím Vás, len veľa lásky a starostlivosti a uvidíte ako sa všetko zmení a samo vyrieši!

  • Emka 16.01.2012, 10:44

    Smutné čítanie. Viem o čom táto pani píše. Sestra má rovnaké ochorenie. Rodičia to veľmi ťažko znášajú. Odkedy mi sestra ochorela, tak viem, že nie smrť je najhoršia vec, ktorá sa človeku môže stať. Z milujúcej inteligentnej ľudskej bytosti táto choroba urobila nenávidiace ubližujúce ľudské monštrum neschopné samostatnej existencie. Neodsudzujte matku z príbehu. Nemáte na to právo. Schyzofrénia je rakovina duše, ktorá spochybní najzákladnejšiu vec na tomto svete, a to je láska medzi rodičom a dieťaťom. Práve cez túto lásku sa učíme milovať ostatných okolo seba. Neviete si predstaviť to utrpenie.

  • Son 15.01.2012, 16:23

    hmmm... velke hrdinske reci .... tu pani chapem... a podporujem v rozhodnuti.... pekny vztah s dietatom sa da vytvorit aj tak, ak si clovek prizna, ze nema na danu situaciu dostatok sil... schizofrenia sa prejavuje u kazdeho inak, preto by som asi volila pre sany pobyt v zariadeni ako ponuka "spandau" a mlady muz by mohol byt brany domov ako na dovolenky, ci planovat k nemu caste navstevy.... chlapec potrebuje nabehnut na lieky, pevnu ruku pri dozore, pevny denny rezim.... a to pod lekarskym dohladom ide lepsie... ta pani je uz v pokrocilom veku a aj jej manzel... obaja potrebuju na starobu klud.... myslim, ze by to bolo ferove riesenie... a tej panej drzim palce....

1 2 3 >

Pridať komentár