Keby som toto čítal, asi si myslím, že je celý príbeh vymyslený. Ale nebola by to pravda. Veci ako z televízie sa dejú aj v skutočnosti a ja som toho smutným dôkazom.
Vyrastal som na sídlisku ako typický chalan – futbal, baby, cigaretka, neskôr aj alkohol a diskotéky. Usádzať sa mi nechcelo, keď som skončil strednú školu, robil som hocičo,len aby som mal nejaké peniaze na zábavu. Celkom sa mi darilo, aj keď moje roboty nevyzerali naoko veľmi dobre. Robil som šoféra kamarátovi, čo mal styky s kdekým a dobre mi platil. Keď zmizol, prenajal som si stánok s občerstvením a celkom to išlo, až kým sme sa s parťákom nerozhádali. Skrátka peňazí som mal vždy dosť – a dnes myslím, že práve to ku mne pritiahlo aj Eňu.
Keď som ju prvý krát uvidel, bol som hotový. Hneď som vedel, že je to tá pravá. Nebol som si istý, či sa jej aj ja páčim, veľa šťastia s babami som dovtedy nemal. Ale bolo to tak. Začali sme spolu chodiť a po trištvrte roku mi oznámila radostnú správu – že čakáme dieťa. Tešil som sa a hneď som ju požiadal o ruku. Mali sme parádnu svadbu, aj keď ona už nemohla veľmi piť. Obvolal som staré kontakty a všetko sa nám podarilo vybaviť ozaj lacno. Tešil som sa, že to vyšlo, ale zároveň som vedel, že sa budem musieť pozrieť po robote, v ktorej by som mohol zarobiť viac.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Manželka zúri, že som dal prednosť milenke, háda sa o majetok
V stánku som si pričuchol k vareniu a tak som skúsil šťastie ako kuchár v Rakúsku. Moja nemčina nebola nič moc, ale robil som za nižšiu plácu ako domáci a hlavne moje jedlo chutilo. Prvé roky som do práce denne dochádzal – niečo vyše hodiny, ale dalo sa to zvládnuť. Mali sme dlhý-krátky týždeň, takže som sa stíhal venovať aj malej Didi. Ostatní síce hovorili, že ju rozmaznávam, ale ja som jej chcel len vynahradiť, že niektoré dni tatka ani nevidí. Fakt je, že by som jej splnil hocičo.
Po čase som však dostal lepšiu ponuku v hoteli v známom stredisku. Mal by som na starosti celú kuchyňu a môj plat by sa dvojnásobil. Problém bol, že by som musel chodiť na týždňovky. Váhal som, ale po dohode s Eňou som pristal.
Prvé mesiace išlo všetko dobre. Dostával som sľúbené peniaze plus keď sa darilo ešte aj províziu na ruku. Všetko išlo, ako má, aj Eňa bola spokojná. Samozrejme, aj my sme mali aj horšie chvíle, najmä preto, že veľa míňala. Ale celkovo sme spokojní, malá Didi nám pekne rástla, ani som nevedel ako a už išla do školy.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Pri rozvode išla láska bokom, manžela som obrala o všetko
Všetko sa pokazilo až minulé leto. Druhý kuchár chorľavel a tak som musel ťahať aj zaňho. Sezóna bola rozbehnutá, nedalo sa nič robiť. Bol som rád, keď som sa domov dostal na dva dni za dva týždne. Aj preto ma prekvapilo, keď mi v októbri Eňa oznámila, že je opäť tehotná. Dátum pôrodu zatĺkala, ale náhodou som si všimol, že v tehotenskej knižke má napísaný dátum na začiatku mája. Nechápal som, veď keď sme ho mali počať som ani nebýval poriadne doma. Pomyslel som si, že to bude náhoda.
Ale nedalo mi to. Už keď sa Tiby narodil, vyzeral, ako by ani nebol naše dieťa. Keď som išiel pre nich do pôrodnice, pozrel som si v lekárskej správe, akú má krvnú skupinu. Vedel som, že Eňa je A a ja som nulka. Tiby bol AB. Nezdalo sa mi to. Kde sa tam nabralo to béčko? Nie som doktor, ale viem si nájsť veci na internete. A ten potvrdil moje domienky , že nemôžem byť jeho otcom! Bola to rana pod pás. Nikdy som Eňu z ničoho nepodozrieval. Asi naozaj platí, že ženy vedia neveru skrývať lepšie ako muži.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Ženy sú zlatokopky, bez peňazí ma nechcú
Keď som na ňu vyrukoval s pravdou, najprv zapierala. Vošiel do mňa taký amok, že som ju skoro udrel a ona sa zľakla. Všetko priznala. Dokonca aj to, že ani Didi nie je moja, o čom som vôbec nevedel. Každé dieťa malo iného otca. Takže mi zakášala s kadekým. Rozplakal som sa od zúrivosti a naozaj som sa bál, že ju zabijem. Nechápem, ako mi toto mohla urobiť. Odišiel som do Rakúska natrvalo a deti, ktoré ani nie sú moje, chcem vypustiť z hlavy. Ale nedá sa to. Najmä na Didi myslím často a niekedy sa neovládnem a pošlem jej nejaký darček. Na druhej strane si hovorím (a kamaráti mi to potvrdzujú), že musím myslieť teraz hlavne na seba. Začať odznova a na minulosť zabudnúť.
Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v danej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.
Zdieľať na