S Mariánom som sa dala dokopy po tridsiatke. Zoznámila nás kamarátka. On bol čerstvo rozídený, ja som hľadala partnera už dlhšie. Nebola to celkom láska na prvý pohľad, ale páčil sa mi hneď. Slušne zarábal, bol pozorný a vyzeral zodpovedne. Po viacerých vzťahoch s mužmi, ktorí si odo mňa požičiavali peniaze a na schôdzku vždy meškali aspoň pol hodinu, to bola príjemná zmena.
Po pár mesiacoch randenia sme začali spolu bývať. Niektorým kamarátkam sa to zdalo skoro, ale Marián vravel, že nemáme na čo čakať. Nenápadne naznačoval, že by mal rád aj dieťa. Ja som však nebola z tých, čo netrpezlivo čakajú na oplodnenie, takže som jeho narážky väčšinou „prepočula“. Nezdalo sa, že by mu to až tak vadilo. Udrel na mňa naplno po štyroch rokoch vzťahu. Vraj sme stále starší a mali by sme sa do toho pustiť.
Povedala som si, že naozaj mám už na bábo vek a ak ho chcem, asi by som to nemala ďalej odkladať. Z roboty sa mi síce práve v tej chvíli veľmi odchádzať nechcelo, ale Marián ma prehovoril. Vedela som, že je pre život ten pravý partner a vždy sa o nás s dieťaťom dokáže postarať. Na oslave 35. narodenín som bola už tehotná.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Opičia láska pripravila matku o peniaze aj manžela
Dnes vidím, že problémy nastali, keď som začala odmietať sex. Nemohla som si pomôcť – vraj ženy vtedy majú byť chtivejsie, ale tak to teda ani zďaleka nebolo. Myšlienka na to ma doslova napĺňala odporom. Nevedela som si predstaviť milovanie, keď mám vnútri bábätko. Prvé mesiace som sa ešte ovládala, ale keď mi začalo v treťom rásť brucho, nemohla som. Pomohol mi aj Marián, ktorý bol veľmi chápavý a povedal, že vlastne sa aj on trochu bojí atak mu polročná abstinencia nebude vadiť.
Mesiace plynuli a zdalo sa mi, že všetko je v poriadku. Úplne ma pohltilo dokončovanie pracovných úloh a potom chystanie sa na bábätko. Spolu s Mariánom sme mu kúpili postieľku a všetko potrebné. Mala som pocit, že aj on sa na bábo teší. Podľa ultrazvuku to mal byť syn – presne ako si prial. Bola som obrovská a nevedela som sa dočkať pôrodu. Ešte mi však ostávalo vyše mesiaca.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Manželke sa nepáčil dcérin priateľ, vyhodila ju z domu
Ten šok prišiel pár týždňov pred pôrodom. Marián sa cestou z pracovnej schôdzky stavil doma a priniesol mi obed. Kým bol na wc, prišla mu smska. Akurát som si nieco pozerala na internete na jeho telefóne. „Uz som cela vlhka, kedy prides spat???“ Odosielateľom bola Valika. Vedela som len o jedinej – jeho kolegyni. Hneď som na Mariána udrela. Keby som nebola tehotná, asi by som si najskôr pozisťovala viac, ale takto… Stále som si myslela, že povie, že to je len vtip, alebo že mu to musela poslať omylom. Ale on sa celkom zlomil a „vylial si srdce“. Vraj dobre, že sa to stalo, už to nevládze skrývať a tváriť sa, že sa nič nedeje. Zamiloval sa do nej, keď pracovali na spoločnom projekte. Rozplakal sa. Ja som vôbec nevedela čo robiť, bola som zúrivá, plakala som, bola som hotová. Vlastne sa čudujem, že som nezačala rodiť.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mama a manželka – dve lásky môjho života sa neznesú
Až do pôrodu sme žili ako vo vzduchoprázdne. Bola som doslova v emocionálnom vákuu – necítila som nič. Dnes myslím, že to bola sebaobrana môjho tela a dieťaťa. Keď som začala rodiť, odviezol ma do nemocnice. Pri pôrode nemal byť, našťastie. Bolo to hrozné, tá bolesť a vedomie, že moje dieťa sa rodí sčasti neželané. Keby som mohla tak ho zabijem! Veď ja som otehotnieť ani veľmi nechcela, to on ma na to nahovoril! A teraz toto, porodím chúďa dieťa vlastne bez otca! Dni v pôrodnici boli najťažšie v živote. Mala som nadštandard (ako inak), na izbe som bola sama. Moji rodičia boli z iného mesta a dohodli sme sa, že prídu až keď budem s bábom doma. Kamarátky som nechcela volať, jeho rodina mi nijako nepomáhala. Zjavne o ničom nevedeli, tak som musela hrať komédiu, ako sa teším, že mi priniesol čisté nočné košele a kúpil odsávačku. Väčšinu času som však bola sama, malý spinkal a ja som stále premýšľala nad budúcnosťou. Dúfala som, že Marián príde a povie, prepáč milujem len teba, nikoho iného nechcem. Iba ma ubezpečil, že mi nič materiálne nebude chýbať. Ale nestalo sa. Budeme sa musieť s malým Maroškom prebíjať sami.
Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v danej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.
Zdieľať na