Pravdivý príbeh: Myslela som, že mám ľudí prečítaných – a oklamal ma vlastný manžel

Žena

thinkstockphotos.com

Nikdy by som neverila, že sa toto môže stať práve mne. Stretla som sa počas života už s viacerými podobnými prípadmi, ale viete, ako to je. Vždy sa čudujete, ako mohla byť tá žena taká slepá.

Vyštudovala som psychológiu a v podstate celý život pôsobím v obore. Najskôr som chcela robiť poradenstvo, ale pred dvadsiatimi rokmi to nebolo také, ako dnes. Keď prišla ponuka od medzinárodnej firmy na prácu v ich oddelení ľudských zdrojov, neváhala som. Dobre som spravila. Práca ma bavila a hoci som mala dve dlhšie prestávky kvôli chorobe mladšej dcéry, vždy som sa tešila naspäť.

Rokmi som postupovala stále vyššie. Spolu so zodpovednosťou sa zvyšoval aj môj príjem. V tomto ohľade som bola manželovi vyrovnaným partnerom. Peniaze ma však nikdy extra nezaujímali – asi preto, že na naozaj dôležité veci sme ich vždy mali dosť a na luxus si veľmi nepotrpím. Postupne som sa rokmi vypracovala na šéfku – aj vďaka svojmu odhadu na ľudí. Vždy som vedela odhadnúť klamstvo či neúprimnosť. A bolo jedno, či išlo o čerpanie PN, alebo hľadanie iného zamestnania.

Všetko celkom pekne klapalo aj doma. Deti odrástli, syn hneď po gymnáziu odišiel študovať do Čiech a dcéra si zas našla spoločné bývanie s priateľom. Zdalo sa mi to skoro, ale neodhovárala som ju. Vedela som, že pri jej povahe by to malo presne opačný efekt. Skrátka, zostali sme s manželom sami. Hoci som bola trochu smutná, tešila som sa, že opäť vnesieme do vzťahu viac intimity. Neraz sa mi zamestnanci zverovali aj s osobnými problémami, a tak som vedela, že to je najčastejší kameň úrazu pri manželských problémoch.

Myslela som, že aj manžel bude nadšený. Zašli sme síce aj predtým spolu do divadla či na večeru, ale predsa len je to iné, keď nemáte doma deti. Okrem toho, posledný rok sa mu toho v práci dosť nakopilo a tak často ostával v robote do večera, občas chodil aj na služobky. Chcela som ho presvedčiť, aby zvoľnil tempo. On však podráždene odvetil, že to nie je také jednoduché. Čo má robiť s vecami, ktoré proste musí dokončiť? Podriadeným neverí, aj tak po nich musí všetko opravovať. Navrhla som teda aspoň dovolenku. To sa mu pozdávalo viac, ale vraj nie hneď. Najskor o mesiac, dva.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Neuveriteľné – manžel ma opustil kvôli staršej a škaredšej!


Mesiace utekali, a nič sa nemenilo. Keď tu boli deti, necítila som sa osamotená. Ale keď zrazu odišli, došlo mi, ako málo času manžel vlastne trávi doma. Okrem nočného spánku bol takmer stále preč. Napriek tomu mi ani nenapadlo hľadať za tým niečo nekalé. Skôr som sa bála aby nevyhorel –aj takých prípadov som zažila dosť. Povedala som si, že ho na tú dovolenku musím presvedčiť, a to aspoň dvoj-, ideálne trojtýždňovú. Všetko dopadlo celkom inak.

Keď som jeden deň prišla z roboty, manžel už na mňa čakal v kuchyni pri stole. Pred sebou mal pohár s whiskey. Videla som, že sa niečo stalo. ,,Marti, už nemôžem takto ďalej. Zamiloval som sa do inej ženy. Teba mám stále rád, ale bez nej nemôžem žiť. Prosím ťa, prepáč.“ Bolo to, ako keby mi niekto ľadovou rukou siahol na srdce. Ani neviem ako som sa dotackala k stolu a sadla si. Povedala som mu, nech mi všetko vyrozpráva. Vraj ide o jeho kolegyňu z práce, Natašu. Z videnia som ju aj poznala – mala asi o 15 rokov menej ako my, celkom pekná.

Snažila som sa zachovať chladnú hlavu. Ako psychologička som vedela, že veľa vecí sa dá vyriešiť. On však prikladal jedno polienko za druhým. Priznal, že sú spolu už skoro rok. Tak teda ona bola za všetkými tými nadčasmi a služobkami. To najhoršie však malo ešte len prísť. Videla som, že zbiera odvahu. ,,Je v štvrtom mesiaci,“ povedal potichu a ani sa mi nepozrel do očí. ,,Nemôžem ju nechať tak. Prišiel som si po veci.“

To, čo sa dialo v mojom vnútri by som nepriala nikomu. Ten pocit zrady, samoty, zlyhania. V práci som si zobrala voľno a išla last minutom na druhý deň na dovolenku. Jednoducho som nemohla byť v dome, kde sme žili spolu, vychovávali naše deti, milovali sa a sledovať, ako si balí veci. More ma vždy dokázalo upokojiť, a tak to bolo aj tentoraz. Ten malý bungalow na brehu mi zostane navždy v pamäti.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Do Bratislavy som sa nakoniec vrátila. Mala som šťastie, že na rozdiel od niektorých iných párov v podobnej situácii sme ani jeden nemali problém s peniazmi – a teda ani s bývaním. Dom bol písaný na mňa ako dedičstvo po mojej babičke, ale manžel veľa investoval do jeho prerábky a zariadenia. Cítil sa ale previnilo a hneď na začiatku mi povedal, že za dom nič nechce. Vezme si len svoje auto a polovicu našich úspor, to je všetko. Koniec koncov, za tie roky išlo o slušnú sumu.

Dnes je tomu pol roka. Stále to neprebolelo, ale aspoň mám svoju prácu a deti, s ktorými sme si paradoxne bližšie ako predtým. Nie preto, že by sme spolu nadávali na ich otca, ale preto, že sa naozaj rozprávame. Dokonca sa dcéra vrátila na čas zase domov. A môj ex? Narodilo sa mu dievčatko a býva niekde na druhom konci mesta. Našťstie sa s ním nemusím stretávať. Ani spoločných známych sa naňho nevypytujem, nevyzvedám. Bolelo by to. Nech si žije, ako chce, ja sa musím teraz postarať sama o seba. A hoci je mi lepšie, ešte dlho bude trvať, kým si uvedomím, že som naozaj rozvedená a môj muž má rodinu s inou.  


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com
Odporúčame