Pravdivý príbeh: Pre lásku som sa vrátil tam, odkiaľ som ušiel

Muž

thinkstockphotos.com

Pred skoro pätnástimi rokmi som sa rozhodol opustiť Slovensko. Bol som presvedčený, že ma tu nič nedrží a nič dobré nečaká. Prácu som mal nestálu, aj to som nikdy nevedel, či v daný mesiac dostanem vôbec zaplatené. Začali sa mi kopiť nejaké dlhy, priateľku som nemal a moju rodinu tvoril len môj otec. Ten ma sám povzbudzoval, nech idem. On by to spravil voľakedy tiež, ak by mohol a nabral by dosť odvahy.

Za svoj cieľ som si vybral sever Nemecka. Bol tam môj spolužiak, opisoval mi to ako vysnívanú destináciu, cudzincami zatiaľ neobjavenú. Aj napriek môjmu vyučeniu a skúsenostiam ako kuchár som začal v kuchyni pri umývaní riadov. Vedel som len hovorovú nemčinu, čo bolo málo. Keď som si vypočul ich dialekt, myslel som si, že som sa dostal niekam do Švédska.

Som dosť húževnatý človek a ak sa na niečo odhodlám, idem ako stroj. Spoza riadu som sa dostal k jedlu. Najprv ako najnižší pomocník, neskôr ako regulárny kuchár, až som sa dostal do podniku, kde som robil šéfkuchára. Nebolo to nič nóbl, taká rodinná reštaurácia, ale bolo to, akoby som našiel svoju druhú rodinu. Aj kolektív bol skvelý, aj plat dostačujúci.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Vek je len číslo? Žiaľ, ak ide o lásku to neplatí


Postupne som sa v Nemecku zabýval a profesijne vypracoval. Domov mi chýbal čoraz menej, až napokon vôbec. Otcovi som posielal peniaze domov a on si za ne kupoval letenky a pravidelne za mnou chodil. Bol hrdý, čo vychoval za syna.

Jediné, čo mi chýbalo, bol normálny vzťah. Nemky boli chladné, nevedel som sa dostať na ich vlnu. Tých pár známostí, čo som mal vždy stroskotali. Vo voľnom čase som preto rád chodieval na sociálne siete  a písal si s rôznymi ženami, najčastejšie Slovenkami. Išlo výhradne o kamarátske vzťahy, ale mne dobre padlo popísať si s niekým, kto má rovnaký humor a rozumie mi.

V jeden deň som uvidel, že moja fotka sa páčila istej Jarke. Bola mi sympatická, tak som ju požiadal o priateľstvo. Začali sme si písať. Vysvitlo, že na fotku klikla omylom. Bol som za tento „omyl“ rád, pretože s Jarkou som mal stále čo preberať. Počiatky boli síce trocha rozpačité, ale neskôr som každú voľnú chvíľu, ak som nepracoval, trávil na telefóne s ňou.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Syn si našiel lásku cez internet, dopadlo to katastrofálne


 

Bolo pre mňa prirodzené, že som po nejakom čase Jarke navrhol, či by si nechcela urobiť v lete výlet  a prísť sa za mnou pozrieť ako a kde žijem. Odmietla. Povedala, že ak sa s ňou chcem stretnúť osobne, budem to musieť byť ja, kto príde. Chvíľu sme sa doťahovali. Keď bolo jasné, že s ňou nehnem, objednal som si svoju prvú letenku na Slovensko.

Po toľkých rokoch sa vrátiť domov bol celkom šok. Z fotiek som niečo vedel, ale vidieť naživo, ako sa zmenilo moje mesto, bolo pozoruhodné. Vidieť naživo Jarku bolo zasa úžasné. Bola taká, v akú som dúfal, že bude. Za dva dni sme sa snažili toho stihnúť čo najviac. Už keď som odchádzal späť som vedel, že toto nebolo posledné stretnutie.

O pár týždňov som ju zavolal k sebe opäť. Nechcela. Chcela ma doma a na dlhšie. Aby som videl, že život na Slovensku vôbec nie je taký zlý, aký si ho pamätám. Prišiel som zasa, ale na viac ako dva dni som sa kvôli práci uvoľniť nemohol.

Takto na diaľku sme fungovali s Jarkou rok a pol. Bolo to už ale na nás dosť a pociťoval som to aj na vzťahu. Stále sa dohadovať kedy sa stretneme, zosúlaďovať naše povinnosti, aby sme našli dieru v diári. Viac krát som sa pohrával s myšlienkou, že by sme mali byť spolu. Mať vzťah ako normálni ľudia, bývať v jednom byte a bolo by mi jedno kde.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Keď som sa Jarke zdôveril so svojimi pocitmi, uľavilo sa jej. Bola na tom rovnako. Jediné, čo ostávalo doriešiť bolo, kto sa bude sťahovať kam. Už sme sa pred tým pár krát o tom bavili, ale bolo to vždy len v hypotetickej rovine. Jarka sa odsťahovať nechcela. Mala veľkú rodinu, na ktorú bola citovo naviazaná, prácu, ktorú milovala. Ja som mal v Nemecku tiež prácu, ktorú som zbožňoval, ale rodinu som už v hlave plánoval s Jarkou.

Posledný deň v mojej práci sme plakali všetci. Šéfová mi povedala, že mi drží miesto, pre prípad, že by mi to s Jarkou nevyšlo. Bol som jej vďačný, za toto gesto a zároveň som videl, ako veľa pre nich znamenám.

Nebolo  vôbec ľahké zbaliť sa a odísť. Určite nie také jednoduché, ako som si to predstavoval. V Nemecku som zapustil korene, na Slovensku som musel začať od začiatku. Malo to všetko svoj dôvod. Vidina spoločného života s mojou priateľkou ma hnala dopredu. Jarka samotná bola pre mňa oporou, pomáhala mi hľadať robotu, ešte som ani nebol doma. Bol som prekvapený, dopyt po dobrých kuchároch bol celkom veľký. Platovo som musel ísť samozrejme úplne inde, ale rátal som s tým.

Nemecko mi najprv chýbalo, najmä keď som niečo musel riešiť a videl, ako tu niečo nefunguje, čo tam bolo úplne bežné. Iné veci som ale po čase začal viacej oceňovať tu. Neľutujem, že som sa vrátil. Našiel som lásku, ktorá v mojom živote chýbala. S Jarkou sme stále spolu a viem, že je to láska môjho života.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com, FH
Odporúčame