Pravdivý príbeh: Susedom už nepomáham, sklamala som sa v nich

Žena

thinkstockphotos.com

Celý život som bývala v okrajovej časti nášho mesta. Mali sme tu poštu, obchod, krčmu a stačilo nám to. Keď niekto potreboval niečo viac, stačilo sa odviezť na bicykli alebo pár zastávok autobusom. Myslela som si, že v menšej komunite sú ľudia viac stmelení, viac si pomáhajú a stoja za sebou. Presvedčila som sa však, že za dobrotu na žobrotu tu platí oveľa viac, ako v anonymnom veľkomeste.

Keď som sa sem prisťahovala, bola to novšia časť, kam sa nasťahovalo veľa mladých rodín s malými deťmi. Ako rástli a stávali sa z nich tínedžeri, mali prirodzenú potrebu chodiť sa niekam baviť. Krčmár využil príležitosť, prenajal si priestory nad pohostinstvom a každý druhý víkend organizoval diskotéky. Baviť sa chodila aj moja dcéra.

Mala moju dôveru, vždy bola doma tak, ako sme sa dohodli a hlavne triezva. Raz mi prezradila, že jej kamarátke ponúkli na toaletách drogy. Nebola jediná a vraj to nebolo prvý raz. Zľakla som sa. Dcéra na diskotéku chodiť prestala, nemusela som jej to našťastie ani zakazovať. Od susedov som sa dozvedela, že drogy ponúkali aj ich deťom.

Nebolo to dobré znamenie a viacerí rodičia svoje deti na zábavy nechceli púšťať. Chodili sem však aj mladíci z iných častí mesta. Podnapití po záverečnej robili v našej štvrti neporiadok. Niektorým susedom zhodili na zem smetné koše, popísali steny, či poškriabali auto. Starý, už nepočujúci sused, ktorý býval hneď vedľa diskotéky, nachádzal každé druhé nedeľné ráno na svojej záhrade vyležanú trávu a obaly z prezervatívov.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Sused týral rodinu až do tragického konca a ja som nič neurobila


Poslednou kvapkou bolo, keď kamarátkinmu otcovi vandali zapálili drevo, ktoré mal pripravené na vozíku pred domom. Našťastie oheň nevznikol a ani sa nikomu nič nestalo, ale tá diskotéka bola ako časovaná bomba.

Spojila sa so mnou a poprosila ma, či ideme nejako zasiahnuť a niečo vymyslieť. Chcela, aby krčmár platil dozor, niekoho, kto bude dohliadať na poriadok počas a po skončení diskotéky. Išla som s ňou do toho. Spísali sme sťažnosť, zozbierali podpisy obyvateľov a poslali to miestnemu poslancovi, ktorý našu mestskú časť zastupoval. Ten celú vec posunul starostovi.

Čuduj sa svete, starosta si nás zavolal na sedenie. Okrem nás tam sedeli zástupcovia miestnej polície, krčmár a zopár poslancov. Tí boli buď na našej strane, ale aj proti nám. Polícia tvrdila, že nemá ľudí, ktorí by chodili k nám hliadkovať. V centre mesta je oveľa viacej diskoték a oni majú v piatok a sobotu plné ruky práce práve tam. Krčmár zase nebol ochotný platiť niekoho, podľa neho to bola práca polície.

Výsledok nás veľmi milo prekvapil. Starosta nariadil diskotéku zrušiť. Vôbec sme to nečakali, mysleli sme, že len skrátia prevádzkové hodiny alebo nás pošlú rovno domov s argumentom, že nie sú peniaze. Cítila som sa ako Erin Brockovich. Bola som na seba hrdá, že sme pre našu štvrť spravili dobrú vec. Nebáli sme sa riešiť problém a postaviť sa mu čelom. Bála som sa len, že sa nám bude chcieť krčmár pomstiť. No ten nechcel prísť o stálych štamgastov v krčme. Veď to boli aj ich rodiny, komu výrastkovia rušili nočný pokoj a ničili majetok.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Čakala som, že sa mi susedia a známi poďakujú, povedia nejaké povzbudivé slová. Z reakcií niektorých som však ostala šokovaná. Začali rozširovať, že sme to celé robili pre peniaze a niekto si nás zaplatil. Prečo by sme sa na to inak dali? Pre niekoho jasná vec, veď zadarmo ani kura nehrabe. Našlo sa zopár rodičov, ktorí mi dokonca vynadali. Ich deti museli začať chodiť za zábavou do mesta  a oni sa teraz musia strachovať, aby sa im nič nestalo po ceste domov.

Bola som sklamaná z týchto ľudí a ich správania. Sami nič neurobili pre to, aby bol v našej časti pokoj. Keď to niekto spravil za nich, tak sa stal tým najhorším. Vtedy som sa rozhodla, že do niečoho podobného sa už nikdy nezapojím. Ľudia sú nevďační a na všetko by len frflali. Keď chcem dnes robiť dobro, idem radšej venčiť psíkov do útulku. Sú to tvory, ktoré vedia byť vďačné a dajú to aj patrične najavo.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com, ES
Odporúčame