Pravdivý príbeh: Po manželovej smrti som na dcéru i biznis zostala sama

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

S manželom sme sa spoznali už na základnej škole. Najskôr sme sa dlhé roky kamarátili a v puberte sme si začali uvedomovať, že naše priateľstvo prerastá do lásky. Zobrali sme sa hneď po maturite a plánovali sme spoločnú rodinu aj podnikanie. Otvorili sme si trafiku v malom meste a šlo to celkom dobre.


Po štyroch rokoch manželstva sa nám narodila dcéra, zdalo sa, že všetko ide krásne podľa plánu. Rodina, aj práca. No osud mal pre nás, žiaľ, iné plány. V jedno ráno mal manžel otvoriť trafiku a ja som sa k nemu v obchode mala pridať až pred obedom. Pamätám sa na to, ako by to bolo včera.

Bola som doma, pripravovala som nám jedlo, spoločne by sme v ten deň v práci obedovali. No okolo desiatej pribehla suseda, celá bledá, so zhrozeným výrazom tváre. Petrovi sa niečo stalo, našli ho pred trafikou, sanitka ho brala do nemocnice. Nemohla som tomu uveriť, bola som zmätená, no v ten deň môj manžel umrel. Dostal infarkt. Nikdy nemal zdravotné problémy, športoval, nefajčil a pil málo. Nemám pocit, že by sa stresoval, veď doba bola trochu iná, pomalšia.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: S priateľkou som začal podnikať, namočila ma do problémov


Týmto momentom sa všetko zmenilo. Sama som sa musela starať od dcéru aj obchod. Aj v našom meste postupne rástla konkurencia, no nevzdávala som sa. Bol to náš spoločný sen a ja som si nevedela predstaviť, že teraz začnem robiť niečo iné.

Dnes ráno som si na ten deň, keď umrel, spomenula veľmi zreteľne. Večer príde domov moja dcéra na víkend z vysokej školy. Už si zvykla, že nemám rada, keď som na výročie svadby s jej otcom doma sama. Tento deň v roku je pre mňa vždy veľmi smutný, plný spomienok a nostalgie. Nie som nahnevaná, ani zlá na osud, len mi môj manžel veľmi chýba.

Často myslím na to, aké by to bolo, keby tu so mnou ešte bol. Dcéra je už prakticky dospelá, nie je doma už toľko, čo kedysi. S manželom by sme mali pre seba opäť veľa času. Myslievam na neho aj pri tých najobyčajnejších činnostiach. Keď musím dvíhať niečo ťažké, alebo vymeniť žiarovku. Hovorím si, aké by to bolo, mať ho opäť po svojom boku. Po jeho smrti som sa nedokázala opäť vydať. Akýkoľvek pokus o vzťah som s ním porovnávala, nikto sa mu proste nedokázal vyrovnať.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Odrazu do obchodu vošiel vysoký mladý muž s hustými vlasmi, podobne ostrihanými ako nosieval môj muž. Teraz sú tieto účesy opäť moderné. Mal na sebe športovú bundu a pekne sa na mňa usmial. Keď prišiel bližšie, všimla som si, že mal tmavo hnedé oči. Bože, ako keby sa mňa pozeral on - Peter. Ale to nie je možné.

Mladík si všimol, že sa na neho zvláštne pozerám a spýtal sa, či je všetko v poriadku. Povedala som mu, že áno, že sa mi len na niekoho veľmi podobá. Usmial sa a spýtal, či je to dobré alebo zlé. Samozrejme dobré, len ten človek už žiaľ nežije a veľmi mi chýba. Mladík si kúpil noviny a malinovku pred cestou vlakom a zaprial mi pekný deň.

V tom momente ma zalial veľmi príjemný pocit. Povedala som si sama pre seba, že to je spôsob, ako sa mi Peter pripomenul, že aj on na mňa myslí v deň našej svadby a nech by bol kdekoľvek, viem, že na mňa čaká.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (18)

  • Naty 12.01.2018, 12:27

    Moc sa utapa v minulosti, po tolkych rokoch by sa uz mohla naucit zit inak ale zrejme nechce. Pritom keby jej muz zil, pravdepodobne by ju opustil este ked mali nedospele dieta a nasiel si mladsiu milenku. Tak to muzi dnes vacsinou robia.

  • amata 12.01.2018, 10:38

    Stano, ja si myslím, že aj trúchlenie za odídenou láskou závisí od sily charakteru.Človek, či muž, či žena, nie je ako sliepka, že sa proste otrasie.Alkoholom nie každý lieči boľavú dušu. Ale keď máš voľbu, buď zostať sám, alebo si zničiť život s nejakým pofidérnym človekom,tak radšej prvá voľba. Vaša mama mala proste šťastie, že natrafila na poriadneho človeka,aj vás obdivujem, že na to spomínate v dobrom, cež šťastie mamy, to znamená, že nie ste sebecký, ale v dnešnej dobe natrafiť na charakterného, skutočného Človeka, či muža alebo ženu, tak to je výhra v lotérii.

  • Stano 12.01.2018, 06:56

    Takže milá pani autorka. Namiesto toho ľutovania sa ešte aj cez net, radšej choď do kúpeľne, nahoď sa a urob čo ti tu radí adamko. A budeš vyliečená.

  • Stano 12.01.2018, 06:34

    Pre poniektorých: Moja žena chvalabohu ešte žije, ale môj otec (pre poniektorých: manžel mojej mamy) zomrel keď som mal 13 rokov, mama chodila ako troska ale po pár rokoch si našla známosť a začala naplno žiť a začala byť šťastná. Takže som si prežil a videl som ten rozdiel. A ten maželský pár som už spomínal, takže skúsenosti sú. Nikto nepovedal že človek má prestať truchliť hneď. Ale keď sa s tým človek nevysporiada nikdy? Ale toto čo tu teta píše je už choré a mal by to zobrať do rúk odborník kým tu nebude o jedného alkoholika viac. Prajem pekný víkend

  • what? 11.01.2018, 21:37

    ...je to veľmi individuálna záležitosť.... dokáže pochopiť len ten čo podobné prežil... čas "lieči"....., dvom je lepšie ako jednému...,ale musí to prísť z vnútra...

  • JaTy 11.01.2018, 18:09

    Je čudné ak sa žena ani po rokoch nedokáže vysporiadať s odchodom milovanej osoby. Mala by vyhľadať pomoc ako to navrhuje Stano . Treba ísť ďalej a pokúsiť sa byť šťastný.

  • DivnaMuza 11.01.2018, 17:21

    Ja neviem co tu podaktori riesia. Odrazu je cudne, ked clovek nedokaze zabudnut na milovanu osobu? Halo!! Smrt blizkeho nie je chripka, nestaci par dni vylezat a brat vitaminy!! A odkedy je nejaka norma na to, kolko clovek musi smutit a kedy sa uz (aby nebol ,,spolocensky divny") MUSI znova dat s niekym dokopy? Nie ta pani z toho pribehu, ale podaktori z diskutujucich su tu nadejne pripady pre psychiatra...

  • adamko 11.01.2018, 16:51

    Načo sa hneď vydávať? Treba si nájsť niekoho na pokec na posedenie a občas na šťavnatú trtkačku.

  • Peter 11.01.2018, 14:22

    Čoskoro sa stretneme!

  • evelina 11.01.2018, 14:14

    Ak som dobre pochopila príbeh, stratila manžela, keď bola dcéra ešte celkom malá...Nejaká trafika ju stále dobre živí, popri tom sa dokázala sama starať o dcéru, teraz už vysokoškoláčku, silná žena. A v deň výročia smrti manžela, po takmer dvadsiatich rokoch, si presne pamätá, ako muž vyzeral :) Toto chce urýchlenú návštevu psychológa a psychiatra ! Strata blízkeho človeka dlho a veľmi bolí, ale život treba žiť a nie snívať o nesmrteľnosti chrústa a vŕtať sa stále v minulosti...

1 2 >

Pridať komentár