Pravdivý príbeh: Na staré kolená som sa presťahoval, nedokážem si na to zvyknúť

Muž

thinkstockphotos.com

Celý život som prežil v malom meste. Mieste, kde som vyrastal, chodil do školy, spoznal svoju ženu, splodil deti i pracoval. Myslel som, že tu aj dožijem. Nikdy som nebol dobrodruh, vyhovovali mi zabehnuté koľaje. To, že všetko máte blízko, každý každého pozná a veľa vecí vybavíte na základe známostí bolo príjemným bonusom k nášmu bývaniu.

Naše deti však boli iné ako ja. Tie nevideli možnosti, ktoré im naše mesto ponúkalo. Hnevalo ich, že keď sa pred domom pošmyknú počas cesty na zastávku autobusu, bude z toho historka o zlomenej nohe. Prekážali im všetečné susedky, málo obchodov, málo príležitostí na sebarealizáciu. Hoci nikdy nezažili ruch veľkomesta, bolo to to, čo ich lákalo.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Na staré kolená som si urobil dieťa, bolo mi to treba?


Najprv odišla študovať do Bratislava staršia dcéra a o pár rokov aj syn. Život bez dozoru sa im páčil. Našťastie boli obaja dobre vychovaní a hanbu nám nikdy neurobili. Po škole sa dcéra zamestnala v medzinárodnej firme a dobre sa jej darilo. Posielala na účet každý mesiac niečo aj nám. Keď mi povedala, koľko zarába, prvýkrát som si povedal, že nápad odsťahovať sa do hlavného mesta nebol až tak zlý.

Keď sa dcéra vydala a čakala svoje prvé dieťa, s manželom sa rozhodli ísť bývať do domu v obci blízko pri Bratislave. Na pozemok v meste zas toľko peňazí nemali, ale mimo neho boli v tom čase ceny ešte prijateľné. Aj som sa jej divil, pretože sme celý život bývali v paneláku. Dcéra mi ale hneď vysypala z rukáva výhody, aké je to super bývať v rodinnom dome, najmä pre deti.

Domček to bol pekný, to uznávam, ale ja by som to za svoj útulný trojizbák nemenil. Boli sme u dcéry aj na dlhšie, keď bol jej muž odcestovaný a ona ostala s chorou dcérkou doma. Prišli sme vypomôcť, teda skôr žena ako ja, ale bol som zvedavý, ako sa mladým býva. Bol som pripravený poukázať na každú chybu, ktorú by som spozoroval.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Život na dedine by som za mesto nemenila ani za nič!


Prvé dni to bolo fajn. Kávička na terase, relax, raňajky v záhrade, pohoda. Cez týždeň ma potom dcéra poslala do jej práce niečo vyzdvihnúť. Ponúkol som sa, nevediac, čo za tortúru ma čaká. Doma som bol zvyknutý vybaviť všetko do desiatich minút, teraz som skysol pol hodinu v zápche. V meste som dostal papuču, našťastie bol policajt z môjho kraja, dal mi to len za desať eur. Dcéra ma doma vysmiala, že to nebola zápcha, v čom som stál. Kebyže idem cez školský rok a v najväčšej špičke, počkám si aj hodinu. Len som krútil hlavou. Mňa by do niečoho takého nikto nedostal.

Žena však bola z pobytu u dcéry nadšená. Všetko sa jej páčilo. Bývanie, blízkosť Bratislavy, nákupy, kultúrne vyžitie. Len tak medzi rečou mi povedala, že raz sa tu ocitneme aj my. Myslel som, že blázni a ešte účinkujú dozvuky výletu. Mýlil som sa. Manželka mi so železnou pravidelnosťou pílila uši, aké by to bolo skvelé bývať v blízkosti dcéry. Obaja sme už starší, aspoň by sa mal o nás kto postarať, bol najsilnejší ženin argument.

Kým ešte žil môj otec, mal som sa na koho vyhovoriť, prečo sa nemôžem len tak zbaliť a odísť. Musel som sa o neho starať. Keď sa však pominul, manželka vhupla do prehovárania s novou silou a dcéra jej úspešne sekundovala. Ja som už bol v tom čase na predčasnom dôchodku a predstavoval som si, čo urobím s voľnými dňami. Určite som si nemyslel, že sa budem sťahovať a život sa mi otočí o stoosemdesiat stupňov.

Manželka s dcérou ma nakoniec prehovorili. Dodnes nechápem, ako sa im to podarilo. Predali sme náš byt, otcov byt, pozemky po ženiných rodičoch a s dcérinou pomocou našli bungalov vo vedľajšej dedine.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Mal som pocit, že manželka omladla o desať rokov. Milovala to tam. Dom, aj záhradku. Stále niečo zveľaďuje, dokončuje. Popri tom stíha pracovať z domu. Ja mám naopak pocit, že som o desať rokov starší. Začal som aj chorľavieť, ale manželka sa ma snažila uistiť, že len čo si zvyknem, hneď budem spokojnejší. Mňa však nebaví kosiť, stále niečo montovať, opravovať. Raz kotol, potom závlaha, každú chvíľu niečo. Ja nie som ten typ. Som rád, keď si pustím televízor a pozriem dobrý zápas. Dcéra mi aj kúpila permanentku na štadión, aby ma rozveselila, ale to cestovanie a nervy s parkovaním som bol ochotný podstúpiť len raz. A to nehovorím o tom kvante ľudí, ktorí sa tam všetci tlačili.

Keď vidím, ako sa dedina rozrastá a ceny domov stále stúpajú, len neveriacky krútim hlavou. Čo tam tých ľudí tak láka? Večer som si tam donedávna nemal ani kde rožky kúpiť, obchody boli zavreté. Pomaly si však zvykám. Dopomohol k tomu aj bar, ktorý otvorili, kde chodím pozerať športové prenosy a stretol som tam zaujímavých chlapov. Veľa z nich už oľutovalo, že sa sem presťahovali a ja sa im nedivím. Kebyže som mladší, ani mne by sa nechcelo tretinu času tráviť v aute ako taxikár svojich detí. Myslím, že je len otázkou času, kedy na to prídu aj ostatní a začnú sa sťahovať späť do miest. To bude potom mestečko, odkiaľ pochádzam, oproti vyľudneným dedinám hotovým New Yorkom.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com, DN
Odporúčame