Pravdivý príbeh: Občas nenávidím svoje deti

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Moje dve deti sú už dospelé. Dcéra oslávila tridsaťjeden rokov pred dvoma mesiacmi a syn bude mať koncom tohto roku dvadsaťosem. Snažím sa byť nimi v kontakte, volať si s nimi aspoň raz týždenne, prípadne si vymeniť aspoň nejaký email. Náš kontakt však trochu viazne. Deti sa mi už nezdôverujú a novinky sa často dozviem sprostredkovane od manžela. S ním si deti rozumejú výborne, volajú mu samé od seba.


S mojím manželom sme sa stretli počas štúdia v Bratislave. Po štúdiu sme sa obaja dobre zamestnali a  dokonca sme po tete zo strany môjho muža zdedili byt. Boli sme mladí, úspešní a zdalo sa nám, že celý svet nám leží pri nohách. Veľa sme čítali, chodili do kina a stretávali sa s priateľmi.

Keď som sa po viac ako polroku manželstva dozvedela, že som tehotná, najskôr som sa veľmi potešila. No neskôr prišli aj iné pocity. Čo bude s naším životom? Neovplyvnia ho deti až príliš? A hlavne, čo bude s mojím životom? Budem pracovať ďalej, budem to zvládať?

Už počas tehotenstva som cítila silnú podporu zo strany mojich aj manželových rodičov. Babky sa tešili, ako budú pomáhať a tak ma strach pomaly opúšťal. Všetci mi tiež hovorili, že je to bežné a normálne, že ma to prejde.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Synovi práca nevonia, z dôchodku živím jeho aj seba


Keď sa Mirka narodila, bola som veľmi šťastná. Doma som ostala takmer celý prvý rok. Po roku Mirka dostala miesto v jasliach a ja som nastúpila opäť do práce. A po ďalších troch prišiel na svet Róbert.

Keď som sa so synom vrátila z nemocnice, niečo sa vo mne zmenilo. Pamätám si to dodnes, pretože som sa vtedy rozhodla, že viac detí nechcem. Povedala som to aj mužovi. Najskôr to nebral veľmi vážne, myslel si, že som len unavená z pobytu v nemocnici a predstavy, že doma máme teraz namiesto jedného, krikľúňov dvoch. Ja som mu však s kamennou tvárou opakovala, že to myslím vážne. Najskôr ho to dosť prekvapilo. Všimla som si, že ho to asi dokonca ranilo, no mne to bolo popravde jedno. Vedela som, že viac detí nechcem, že si nie som istá, či zvládnem vychovať už tie dve.

So synom som doma ostala pol roka a potom som sa vrátila do práce.  Keď boli deti malé, po jasliach a neskôr aj po škole, starali sa o ne na striedačku prevažne babky. Cez víkendy s nimi zase trávil veľa času môj manžel.

Ja som sa zase starala o domácnosť. Nikdy som nebola rodená domáca panička, a tak mi varenie, pranie, upratovanie, či zašívanie oblečenia dávalo zabrať. Mala som pocit, že celý týždeň driem a cez víkend driem tiež.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


 

Na deťoch ma vytáčalo, že nerobia čo im kážem. Kričali, keď som ich prosila, aby boli ticho. Behali a naháňali sa, jedli mimo stola, často sa prehrabávali v našich veciach a všetko rozhádzali. Vedela som, že je to prirodzené, no nevedela som si pomôcť, často som na nich kričala. Ja som bola tá prísna, kým babky a manžel by im dali všetko na svete. Deti predo mnou trucovali a čím viac som od nich chcela, tým viac im toho manžel prepáčil.

Môj vzťah s mužom sa prirodzene zhoršil. Z toho som deti vinila tiež. Mala som pocit, že mi ho kradnú a on sa na mňa veľmi hneval, keď som deti karhala. Dodnes to nechápe.

Nemyslím, si, že som v ich výchove niekde urobila chybu. Snažila som sa, no niekedy som ich nenávidela. Plakávala som zatvorená v kúpeľni, dostávala som záchvaty. Kričala som na ne, hádala som sa s manželom. Zlepšilo sa to, až keď trochu vyrástli. Začali sa odo mňa odťahovať a ja som opäť dostala svoj priestor.

Teraz necítim hanbu, ani potrebu sa im ospravedlňovať. Deti sú úspešné, vyštudovali, našli si partnerov. Občas mám ale pocit, že oni to všetko dobré nevidia a teraz ma trestajú za to, že som na nich mala vysoké nároky.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (13)

  • Stano 16.04.2018, 11:14

    Milá pisateľka, neviem čo sa čudujete. čo ste čakala keď ste po roku šupli deti do jaslí a vrátila sa do práce? Práve v čase kedy sa malo vytvárať vaše púto s deťmi, mateská láska a clekovo vzťah matky s dieťaťom, určovať si pravidlá a mantinely. Keby ste sa tak neponáhľali späť do práce´a boli s tými deťmi, dávali im lásku a aj disciplínu. Moja švagriná má 4 deti, z nich prvé mala keď mala 18 rokov a zvláda ich v pohode, lebo je pri nich a sú vychované. A všetky deti plačú, hádžu sa o zem a pod. tak na čo sa na to sťažovať? Radšej si nájsť nejaký spôsob ako sa odreagovať a vyventilovať. Keď už ste mali takú podporu od rodičov, tak ste si mali deti dať povarovať občas a ísť s mužom niekam von do kina, do baru, otvoriť si fľašu vína a dobre si zasexovať. To bol len príklad. No pravda je taká že to už nezmeníte a zrejme ten váš vzťah už taký aj ostane. Deti vycítia či sú chcené alebo nie. Prajem veľa sťastia.

  • evelina 12.04.2018, 20:45

    Flm Baba z ľadu som videla.... ale s týmto príbehom sa to nedá porovnávať ! A napriek všetkému, baba z ľadu nikdy nepovedala, že občas svoje deti nenávidí... chápeš? že nanávidí ! to by jedna matka na svoje deti nemala nikdy povedať !

  • Zuzana 12.04.2018, 19:49

    Videli ste film Baba z ladu?tak tam ste mohli vidiet ake su niektore deticky uzasne,milujüce a spravodlive k matke...toto by si mali pozriet vsetci ktori tu sudia...

  • evelina 12.04.2018, 13:19

    Skutočný príbeh o tom, ako jedna žena nedokázala byť matkou dvom deťom a dávať im lásku. Výchova detí nie je iba o príkazoch. Ako napísala Daniela ..."tie deti chceli od mamy len lásku. dostali žiaľ len diciplínu a "výchovu" ako môže teraz od nich žiadať, aby jej lásku vracali nazad?" ... Pisateľka asi veľmi trpí nezáujmom detí o ňu, že dokázala toto napísať. Čo zasiala, žne a bude to ešte horšie, ale ona to nepochopila, lebo je zaujatá len sama sebou. Ešte šťastie, že deti mali a majú milujúceho otca...

  • TITAN444 12.04.2018, 12:38

    Vierka-som muž, to na doplnenie. K článku, kto nechce deti nech vstúpi do kláštora, nech sa v žiadnom prípade nevydáva a neničí tak život mužovi a svojim deťom-ani muž, ani deti si to nezaslúžia. Asi toľko.

  • adamko 12.04.2018, 11:15

    Nemala si sa vydávať. Mohla si si zaobstarať vibrátor a mala by si život snov, tupaňa.

  • Daniela 12.04.2018, 11:00

    tie deti chceli od mamy len lásku. dostali žiaľ len diciplínu a "výchovu" ako môže teraz od nich žiadať, aby jej lásku vracali nazad?

  • Vierka 12.04.2018, 10:46

    TITAN444,Ste nespravodlivá,a krutá k autorke článku.Nie každá žena sa narodí ako príkladná matka a nie z každého dievčaťa sa stane najmama.Môj príbeh by bol podobný ako jej,v 80 rokoch deti povinne chodili do jaslí,máloktorá rodina si mohla dovoliť vychovávať deti doma aspoň do 3 rokov.Keď má autorka úspešné deti,tak právom môže byť hrdá,teraz sa môže viac venovať sebe.Moju mamu som mala rada,ale som ju už po založení rodiny až tak nepotrebovala,neviem ako to ona vtedy prežívala,nezverila sa mi,raz sa iba vyjadrila,že je šťastná,keď vidí ako žijeme.Mne to stačilo na celý život.O mňa sa môj syn tiež nezaujíma,stará sa ale príkladne o svoju rodinu a keď s manželom potrebujeme jeho pomoc,tak mu stačí len zavolať.Môžem poradiť autorke článku,aby svoje deti volala pravidelne na spoločné obedy,alebo večere,avšak nie častejšie ako mesiac.Prajem pekný deň.

  • alena 12.04.2018, 10:03

    Mila priateľka, veľmi si vás vážim, za to čo ste pravdivo napísali, vychovávať deti je hádam najťažšia úloha v živote, mnohokrát vkladáme veľa, získame málo, alebo opačne, mnohí sa ani nestarajú o výchovu, vzdelanie deti a vyrastú z nich slušní ľudia. Každá matka má určite v sebe veľa lásky, citu a snahy viesť svoje deti tým najlepším smerom. Avšak je to zložité a tým sa aj mnohé vzťahy naštrbia. Vážim si vás, za to, čo ste napísali a verte, že keby ľudia "mnohé matky" malí odvahu, napíšu to isté, tie isté pocity, zatiaľ čo sa tu hrajú na hrdinky a Vás osočujú. Želám všetko dobre.

  • Eva 12.04.2018, 09:27

    tvoje deti vychovával hocikto iný len nie ty a ty sa hneváš že nie sú vychované podľa tvojich predstáv? nemala si k nim vzťah, necítila si potrebu mať deti.. ok...nemusí byť, ale potom sa nesťažuj že sú iné ako by si chcela..mala si sa rozhodnúť či chceš kariéru alebo deti..bola chyba robiť to čo nechceš...nedávala si im pozornosť a teraz ju od nich vyžaduješ..nechaj veci tak ako boli...nezaujímala si sa pred tým nezaujímaj sa teraz

1 2 >

Pridať komentár