Svojho syna sme s manželom vychovávali najlepšie ako sme vedeli, kým s nami Tiborov otec ešte býval. Vyrástol z neho milý, slušný chalanisko. Susedov vždy pozdravil, v kolektíve bol obľúbený. Kde sa objavil, tam bolo veselo. Lenže tam kde príroda na dobrých vlastnostiach pridá, niekde odoberie. Škoda, že v Tiborovom prípade to bolo správanie sa k ženám. A najhoršie dopadla tá, ktorá mu dala dieťa.
Tibor sa o dievčatá začal zaujímať keď chodil na strednú školu. Dovtedy to bol futbal a zas len futbal. Aj preto sme ho dali na športové gymnázium. Učenie mu až tak nešlo, v športe zato vynikal. V tom čase sa objavili Tiborove prvé lásky. S Tibim sme mali dobrý a úprimný vzťah. Keď som pripravovala večeru, zvykli sme sa rozprávať o tom, ktorá spolužiačka sa mu páči, s kým sa chystá na rande.
Po strednej škole sa Tibi dostal na študijný program trénerstvo, po úraze však zameškal veľa hodín, a tak školu dokončil diaľkovo. O kontakt so športom však nechcel prísť úplne, a tak si spravil rozhodcovský kurz. Práve to mu napokon pomohlo prekonať obdobie, keď sa musel zmieriť s tým, že vrcholový športovec z neho nebude.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Syna som chcela milovať, dnes ho však nenávidím
Pri jednom zo zápasov, ktorý rozhodoval, sa zoznámil so Soňou. Prihovoril sa jej. Chodila na skoro všetky zápasy, v ktorých sa Tibor predstavil vo funkcii rozhodcu. Neskôr sa Tibimu priznala, že to bolo najmä kvôli nemu. Začali spolu randiť. Svojho syna som nespoznávala. Vyzeral, že je konečne zaľúbený. Už to nebola len nejaká Katka, Petra, Andrea, ktoré ako prišli, tak aj odišli. Soňu mi prvýkrát predstavil ako svoju priateľku.
Mladí spolu vyzerali šťastní, ja som bola šťastná s nimi. Po piatich mesiacoch sa však niečo zmenilo. Soňa sa u nás akosi prestala ukazovať. Keď som sa pýtala Tibora, čo sa stalo, len sa zamračil. „Nechaj to tak mami, so Soňou už nie sme spolu.“ Nevypytovala som sa ďalej, čo sa stalo. Bolo mi jasné, že o tom nechce hovoriť.
Vypustila som to po čase z hlavy. Tibor bol opäť ako predtým. Pomaly čo týždeň, to nová známosť. Po pol roku ma prekvapil v schránke list. Jeho obsah ma tak zaskočil, že som si išla rovno naliať domácej slivovice. Bol od Soni a bol adresovaný mne. V obálke bola spolu s listom aj fotografia malého dieťaťa. Dôvod naliať si aj druhýkrát. Z listu bola cítiť zlosť, ale aj sklamanie. Stálo v ňom, že dieťa je Tiborove. Po tom, čo sa dozvedel, že je v druhom stave, prerušil so Soňou akýkoľvek kontakt. Už nečaká, že by sa z jeho strany niečo zmenilo. Ani že by na malého prispel čo i len centom. Dal jej to najavo jasne. Mňa mala rada, a tak si myslela, že by som svojho vnuka možno chcela vidieť aj osobne. Tak to opísala v liste. Na jeho konci nechala Soňa svoj kontakt. Napísala som jej správu. List ma prekvapil, chcela som sa stretnúť aj hneď. Tibor nebol doma. Intuitívne som cítila, že jemu by som nemala dať vedieť, kam sa chystám. Do dvoch minút mi prišla od Soni odpoveď. Rada ma uvidí. Dohodli sme sa, že sa stretneme v našej miestnej cukrárni.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Opustil ma v cudzej krajine – aj s dieťaťom
Tak ako ma neviditeľná sila hnala k miestu stretnutia, tak som sa pred dverami do cukrárne zrazu zarazila. Bola som nervózna, akoby to dieťa bolo moje a ja som otec. Vstúpila som dnu, Soňa tam už bola. Aj s malým Filipkom. Naše stretnutie bolo sprvu rozpačité. Ona tam sedela, hovorila aké je to ťažké byť slobodnou matkou, ale že by malého nevymenila už za nič na svete. Ja som tam sedela ako matka syna, ktorý bol pôvodcom tohto všetkého. Aj som sa hanbila, aj som bola nahnevaná. Rozprávali sme sa asi hodinu. Soňa mi dala ešte nejaké fotky, ja som jej na oplátku dala štyridsať eur, ktoré som mala v peňaženke. Možno som sa cítila za to všetko trocha zodpovedná. Tibor pochádzal taktiež z rozvrátenej rodiny, možno nemal kde pochytiť tie dobré vzorce správania sa k ženám. Sľúbila som Soni, že aj keď s Tiborom už spolu nie sú, ja mám určite záujem na občasnom stretnutí sa. Zdalo sa mi, že ju to potešilo. Možno si myslela, že tak po čase získa aj Tibora.
Keď som prišla domov, môj syn už bol doma. Hneď sa ma spytoval, kde som bola. Neodpovedala som mu nič. Len som pred neho dala fotky malého Filipa. „Kedy si mi chcel o ňom povedať?“ začala som. ,,Privedieš mladé dievča do druhého stavu a vykašleš sa na ňu aj na syna. Veď bývajú o tri ulice ďalej. Ako sa tváriš, keď sa náhodou stretnete?“ to už som kričala. „Mami, prosím ťa, upokoj sa. Neviem, čo ti hentá narozprávala, ale to decko nie je moje. Keď bola so mnou, vláčila sa aj s jedným hráčom z klubu. Prečo si myslíš, že som sa s ňou rozišiel?“ Ostala som ako obarená. Na takú možnosť ma ani nenapadlo myslieť. Soňa vyzerala, že hovorí pravdu. „Neželám si, aby si sa s ňou viac stretla,“ zakončil Tibor.
Soňa sa mi však po dvoch týždňoch opäť ozvala. Bola som zmätená, nevedela som čo robiť. Mala som nutkanie ísť zasa za ňou a za mojím vnukom. Na druhej strane vo mne driemal červík pochybností. Nakoniec som uverila svojmu synovi. Dieťa nie je jeho. Dôvod, prečo sa chce so mnou stretnúť je ten, že chce od nás ťahať peniaze. Neviem, či som tomu naozaj verila, alebo si to len nahovárala. Nereagovala som však ani na telefonát, ani na ďalšie dve správy, ktoré mi od Soni prišli.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som pustila za hranice, vrátila sa tehotná!
Mala som šťastie. Soňu s malým som vonku nestretávala. Keď sa už oteplilo, všetky mamičky to ťahalo na námestie k parku. Naschvál som tade nechodila. Bolo mi to trápne a nepríjemné. Nevedela by som, ako sa správať. Jedného dňa ma opäť čakal v schránke list. Bol od Soni. Boli to vlastne len fotky. Keď som zbadala Filipove blonďavé kučeravé vlásky a zelené okále, nebolo pochýb, že je Tiborov. Nechcela som sa ale do toho viac miešať, hoci som na svojho prvého vnuka myslela naozaj často. Ale tušila som, že by znamenal rozkol medzi mnou a Tiborom. Čo som mala robiť? Nechcela som prísť o syna, ani pre vlastného vnuka. Soňu som už nikdy nevidela. Suseda mi prezradila, že sa presťahovali niekam za mesto.
Tibor má momentálne novú priateľku, s ktorou začal bývať. O päť mesiacov sa im má narodiť bábo. Tibor sa teší ako malé dieťa na ich prvý prírastok. Ja mám vo svojom stolíku stále odložené fotky Filipka. Nemôžem uveriť tomu ako môže niekto poprieť vlastné dieťa. A trápim sa práve preto, že ten niekto je môj vlastný syn.
Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uvedte „Pravdivý príbeh“. Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!
Zdieľať na