Bratislava by sa len ťažko dala považovať za málo známe mesto na Slovensku. Dnes je to predsa hlavné mesto, takmer pred troma storočiami tu bola korunovaná Mária Terézia a pod hradom sme objavili keltské osídlenie až z 5. storočia pred naším letopočtom.
Každý vie o Bratislave aj to, že v minulosti mala veľa názvov – Istropolis, Posonium, Prešporok, Pozsony, Pressburg a niekoľko ďalších. Ale čo vieme o tom, ako toto mesto fungovalo? Týmto článkom otváram cyklus, v ktorom vás pozývam na prechádzku cez stredoveký Prešporok.
Odkiaľ to všetko vieme?
Informáciám o stredovekom meste vďačíme perfektne zachovaným mestským knihám mesta Prešporku. Stručné úradné zápisy pisárov nám prezradia nespočetne veľa zaujímavých údajov. Mestské knihy, o ktorých rozprávame, sú najmä účtovné knihy, komorné knihy, tridsiatkové knihy a Prešporská právna kniha. Historici a vedeckí pracovníci z týchto v nemčine písaných kníh vedia vytiahnuť informácie a poskladať tak detailný obraz o fungovaní a živote v Prešporku.
Čo znamená mesto v stredoveku?
Naša dnešná predstava o tom, čím sa líši obec od mesta, je iná než tá stredoveká.
Štefan z Verboviec (Verboci) v roku 1514 píše:
“Mesto teda je množstvo domov a ulíc obklopené nevyhnutne potrebnými hradbami a a baštami, ktoré je privilegované na dobré a dôstojné bývanie.”
(Tripartitum)
Z tohto vidíme, že dôležitou súčasťou mesta boli hradby a tie Prešporok rozhodne mal.
Na čo mesto míňalo a ako zarábalo?
Vybudovanie opevnenia bolo najdrahšou položkou pri formovaní mesta. Veľa uhorských osídlení spĺňalo atribúty mesta, čo sa týka sociálneho a ekonomického postavenia, ale nemali hradby, a tak nedostali výsadný status mesta.
Na výstavbu hradieb potrebovalo mesto veľa financií, ktoré získavalo z prenájmu kráľovského regálu (napr. razenie mincí, vyberanie cla), čo boli výlučne práva panovníka, ďalej sem patrili rozličné desiatkové príjmy, výnosy z mýta, výnosy z tridsiatkov (pohraničného cla) či zo soľného regálu. Postupným prideľovaním výsad a šikovnou správou sa mestská pokladnica začala plniť.
Mesto malo aj svoje povinnosti. Okrem platenia daní poskytovalo kráľovi a niektorým členom kráľovského dvora pohostenie pri návšteve mesta, ba dokonca aj pravidelné novoročné dary. Väčšinou to boli zlaté zdobené poháre a drahé látky.
Z účtovných kníh mesta vieme, že na týchto daroch sa vôbec nešetrilo, predstavovali totiž značné výdavky z mestskej pokladnice. Viem si predstaviť, že toto bol riadny stres pre verejných činiteľov. V jednej z kníh máme krátku, avšak veľmi emocionálnu pisárovu poznámku na konci zápisu týchto výdavkov, kde poznamenal “und nicht mer” (a nič viac).
Obyvatelia
Počet
Prešporok hodnotíme ako stredne veľké mesto s približne 5 000 (plus-mínus 500) obyvateľmi. V týchto číslach sa pohybovali aj Košice. Napríklad taký stredoveký Budín mal na konci 15. storočia približne 15 000 obyvateľov.
Ako sa stať mešťanom?
Stať sa mešťanom nebolo vôbec jednoduché. Za mešťana ste museli byť prijatý, ďalej ste museli zložiť meštiansku prísahu a zaplatiť poplatok. Museli ste sa preukázať vlastníctvom nehnuteľnosti v meste, čo znamenalo dom vo vnútri prstenca hradieb s riadnym komínom alebo pozemok v meste.
Drevené chyže, aké sa nachádzali zväčša pri hradbách či za hradbami, sa za takúto nehnuteľnosť nepočítali. Riadny mestský dom ste mohli získať kúpou či sobášom s meštianskou dcérou alebo vdovou. A v takomto prípade sa ešte dvaja mešťania museli zaručiť, že dotyčný priženenec splní požiadavku a do roka a do dňa požiada o meštiansky stav.
Status mešťana nebol dedičný tak ako šľachtický titul a nebol ani prenosný. To znamená, že mešťan z Košíc si nemohol preniesť svoje práva a uplatniť si ich v Prešporku. Samotná prešporská komunita bola veľmi uzavretá. Len si predstavte, za 66 rokov v období medzi rokom 1434 až 1500 bolo meštianske právo udelené iba 83 osobám – v priemere jedna až dve osoby ročne.
Zloženie obyvateľov mesta
Otázka ,koľko obyvateľov mesta bolo plnoprávnymi mešťanmi, je stále nezodpovedaná. Podľa odhadov to bola menšia polovica. Podľa záznamov z polovice 15. storočia to vyzeralo takto:
“Vedenie mesta mali v rukách najbohatší mešťania, ktorí platili daň vo výške 10 – 90 zlatých a tvorili 7,5 % obyvateľstva. K tomuto patriciátu patrili veľkoobchodníci, bohatší remeselnícki majstri a zámožní majitelia viníc.
Stredné meštianstvo bola najpočetnejšia skupina, ktorá tvorila 65,7 % obyvateľstva a platila daň 1 – 10 zlatých. Patrili sem obchodníci, remeselníci, vlastníci menších vinohradov, zamestnanci v mestských službách, námezdní robotníci, učitelia, kňazi či iní príslušníci inteligencie.
K ďalšej skupine patrili najchudobnejší, ktorý tvorili 27 % obyvateľstva a platili daň menšiu než jeden zlatý. Patrili sem nádenníci, námezdne pracujúci remeselníci a tovariši, stavební robotníci, drobní kramári a rozmanití sluhovia s pravidelným príjmom. Väčšina z nich žila vo vlastných chalupách v predmestí alebo v podnájme. Do tejto skupiny patrí aj mestský proletariát, teda sluhovia a slúžky, tovariši a učni, kočiši, príležitostní povozníci, resp. všetci, ktorí nemali vlastnú domácnosť a za ktorých platil daň zamestnávateľ.
Poslednou skupinou sú tí, čo dane neplatili. Sem patria chorí a biedni v špitáloch, tuláci, žobráci, dalej zlodeji, profesionálni hráči, kaukliari, prostitútky a iné deklasované živly.”
Vladimír Segeš, Kriminalita a justícia v stredovekom Prešporku, Marenčin PT 2020
Zaujímavé je, že po výskumoch záznamov dospeli historici Darina Lehotská a Vladimír Segeš k tomu, že Prešporok v stredoveku ovládala úzka skupina patricijov. Podstate po niekoľko desaťročí sa striedalo medzi sebou v najvyšších funkciách 4 – 6 osôb.
Najvyššie funkcie v meste
Hlavným predstaviteľom mesta bol richtár (iudex, richter), ktorý mal v rukách správu a súdnictvo. Ďalším funkcionárom mestskej samosprávy bol mešťanosta, ktorý viedol administratívu a hospodársku agendu.
Mestský kapitán bol veliteľom mestskej domobrany. Zodpovedal za vojenskú obranu mesta, poriadok a bezpečnosť. Ďalej komorník, ktorý mal na starosti financie sústredené v mestskej komore. V neposlednom rade aj mestský notár ako predstaviteľ mestskej kancelárie, ktorá viedla písomnú súdnu i správnu agendu.
Nesmieme zabudnúť ani na výkonnú správu a úradnú činnosť mesta, akúsi formu opozície richtára, ktorú reprezentovala 12-členná rada na čele s richtárom a 24-členná (neskôr 60-členná) širšia rada na čele s orátorom = rečníkom. Ako inak, toto členstvo bolo doživotné.
Sociálne rozdiely
V Prešporku hlavnými mužmi zákona boli richtár, kat a za bezpečnosť a ochranu zodpovedal mestský kapitán. Kapitán s richtárom boli vážení občania mesta na rozdiel od kata, ktorý bol iba zamestnancom, čiže v službách mesta. Mal síce vysoký plat, ale o jeho statuse môžeme polemizovať.
Na jednej strane kvôli platu, ktorý dostával, ma vysoký sociálny status, no na druhej strane mešťania na neho zazerali a často ním opovrhovali. Napríklad v stredovekých účtovných knihách mesta Prešporka sa náklady na kata uvádzajú až na konci knihy.
Teda po všetkom, za čo si dokážete predstaviť, že také stredoveké mesto platilo. Výdavky na opevnenie, stavebný materiál, dopravu, diéty pre vyslancov mesta, brká na písanie pre pisárov, platby za výkon práce strážcov či za čistenie latrín… Až po tom všetkom boli zaevidované výdavky na kata.
Koľko stál život v stredovekom Prešporku?
Menové prepočty sú jednou z najkomplikovanejších úloh pre historikov. Nedá sa to povedať presne, v tej dobe kolovalo viac mien a ich hodnota sa často menila. Ale pre predstavu, keby ste náhodou našli bránu v čase – jeden uhorský zlatý či dukát vám vystačil na mesiac života v stredovekom Prešporku.
V 14. storočí predstavoval zhruba náklady mesačného životného minima. Napríklad za jeden zlatý dukát ste mali 35 – 50 litrov akostného vína.
*****
Hradby, peniaze, najvyšší funkcionári… Ale čo obyčajní ľudia bez privilégií richtára či bremena sociálneho opovrhovania kata? Nabudúce sa pozrieme, ako ľudia v Prešporku žili, akú prácu mali, ako to vyzeralo na uliciach a aké problémy zužovali obyvateľov mesta.
Zdieľať na
Zdieľaní