Keď som si bral Katku za ženu, vedel som, čím prechádza. Aj to, z akej rodiny pochádza. Nemyslel som však, že veci, ktoré jej vždy vadili, si nedobrovoľne so sebou prenesie aj do svojho života.
Katku som spoznal na lyžovačke. Ona tam bola so svojou partiou. Ja so svojimi kolegami z práce. Každý večer sme sa stretávali v miestnej kolibe. Po pár pohárikoch som sa ju odvážil osloviť. Nech si k nám aj s kamarátkami prisadnú. Preskočila medzi nami iskra. Jej obrovské modré oči na mňa pôsobili ako magnet. Potešil som sa, keď mi prezradila, že pochádza z toho istého mesta ako ja. Po lyžovačke som sa jej ozval a začali sme sa stretávať. Po pár týždňoch som zavolal Katarínu k nám na obed. S mojimi rodičmi si rozumela skvele. Od toho dňa bola u nás varená-pečená. Veľakrát mi opakovala, že má pocit, akoby si našla druhú rodinu.
Katka bola od začiatku nášho vzťahu viac opatrná ako ja. Aspoň čo sa týkalo jej rodiny. Veľa o nej nerozprávala. Keď som aj upriamil na to reč, vždy túto tému posunula do stratena. Vravela, že nie je veľmi o čom rozprávať. Ja som však bol zamilovaný, chcel som poznať rodinu svojej vyvolenej. Aj keď sme boli spolu len osem mesiacov, chystal som sa ju požiadať o ruku. Ale neodvážil som sa, kým nespoznám aspoň jej otca a mamu.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Mamine dlhy doviedli otca do hrobu!
Raz sme čakali na zastávke na autobus. Z druhej strany ulice som zbadal, ako na nás zaostruje divne vyzerajúci muž. Už z diaľky bolo vidieť, že je riadne pod parou. Zdalo sa, že nás pozná. Pohol sa smerom k nám. Katka ho uvidela a otočila sa chrbtom. Na čo on začal hulákať: „Ty fľandra, s kým sa zasa vláčiš. Si ako tvoja mater, čo!“ Našťastie prišiel autobus. Katka ma schytila za rukáv a potiahla dnu. V autobuse sme sedeli ticho. Ja som nechápal, či ten muž kričal naozaj na nás. Kataríne bola celá situácia nepríjemná. Keď sme vystúpili, navrhol som, nech sa ideme prejsť cez park. Tam sa mi Katka konečne prvýkrát úprimne otvorila. Povedala mi, čo som už trocha po tomto incidente tušil. Bol to jej otec. Alkoholik, s ktorým museli s mamou žiť dvadsaťpäť rokov pod jednou strechou. Kataríninu mamu celé tie roky bíjaval a týral. Jej mama sama začala brávať lieky proti depresii, ktoré časom začala miešať s alkoholom. Nakoniec sa rozhodla odísť na liečenie. Katarína ostala doma sama. Jej otec sa od nich už našťastie odsťahoval za mladšou, podobne závislou ako on.
Nevedel som, či sa sklon k depresiám môže dediť. V tom čase som o depresiách nevedel vôbec nič. U Katky sa však začali prejavovať prvé príznaky, keď mala okolo dvadsať rokov. Brala na to lieky, raz jej bolo lepšie, raz horšie. Keď mi rozprávala o sebe, to už bola celá zmáčaná od sĺz. Hanbila sa za to, za svoju rodinu, aj za svoj zdravotný stav. „Pochopím, že už sa nebudeš so mnou chcieť tak často stretávať,“ zakončila svoj monológ.
Ostal som ako obarený, to priznávam. Každého by asi takáto nálož informácii prekvapila. Katku som však ľúbil, nechcel som sa s ňou rozísť. Veď predsa nemôžeme za to, aký sú naši rodičia. Fungovali sme ďalej. Dokonca mi sľúbila, že ma predstaví mame, keď sa vráti z druhého liečenia.
Po roku sme sa s Katkou naozaj vzali. Svadbu sme mali veľkú. Teda pokiaľ ide o účasť mojej rodiny. Z jej strany tam bola len mama a starká. Po dvoch rokoch sa nám narodili dvojičky, Šimon a Matúš.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Vlastná žena ma pripravila o všetko!
Všetko bolo v poriadku. Žili sme ako každá klasická rodinka. Slnečno, občas zamračené. Keď sa naši chlapci chystali maturovať, démon zvaný depresia zaútočil opäť. Svokre sa začal ozývať jej bývalý manžel, Katkin otec. S alkoholom, na rozdiel od svokry, neskončil. Dodnes sa čudujem, ako pri takej životospráve mohol vydržať toľko rokov života. Katarínina mama to znášala horšie ako sa zdalo. Začala znovu piť. Najprv sme o tom nevedeli. Jedného dňa ju išla moja žena pozrieť, keď jej dlhšie nedvíhala telefón. Dohodli sme sa, že pre ňu prídem o hodinu. Našla ju na gauči, spitú na mol. Katka musela dostať nejaký skrat. Keď som prišiel k svokre, ležala v kúpelni na zemi. Svokra niečo bľabotala v kuchyni, úplne mimo. Bola to scéna ako z tragikomického filmu. Rýchlo som zavolal záchranku. Postarali sa o Katkinu mamu a moju ženu odviezli do nemocnice. Pojedla lieky. Tvrdila, že sa nechcela zabiť. Nevedela mi to vysvetliť. Na psychiatrii si ju pre istotu nechali dva mesiace.
Po návrate sme sa snažili opäť fungovať normálne. Bol som rád, že Katke sa nič nestalo. Vedel som, že budem musieť dávať na ňu lepší pozor. Najmä na všetko, čo by v nej mohlo vyvolať nečakaný, alebo aj dlhodobý stres. Priznám sa, trocha sa bojím o naše už dospelé deti. Každý deň sa modlím a dúfam, že nezdedili nábeh na depresie po Katkinej strane. Je to totiž tichý protivník, o ktorom nikdy presne neviete kedy a akou silou zaútočí.
Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uveďte „Pravdivý príbeh“. Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!
Zdieľať na