Pravdivý príbeh: Bratia by si za peniaze nechali aj koleno vŕtať

muži

sita

Povahu človeka vraj určuje aj poradie, v akom sa rodičom narodí. My sme boli štyria súrodenci. Ja som bol najstarší. Tí vraj bývajú zodpovední, často vychovávajú svojich mladších súrodencov. Sú starostliví a zvyknutí, že ich ľudia počúvajú. Neviem, akými vlastnosťami bývajú charakterizovaní mladší v poradí. Mojich mladších bratov by som pokojne mohol opísať ako chamtivých a nenásytných.

Mama ostala so mnou tehotná pomerne skoro. Mala len osemnásť rokov. Bola to rýchla láska. Môj otec nezvládol nárast zodpovednosti a opustil nás. Na druhý pokus si mama našťastie našla normálneho chlapa, ktorý aj mňa prijal za svojho syna. Do rodiny pribudol Karol, o dva roky na to Andrej. Chýbalo už len dievčatko. Jarka prišla na svet o tri roky neskôr. Boli sme každý iný. Ja som bol večne ponorený v knihách. Bavilo ma nasávať všetky nové informácie.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Ľudská chamtivosť niekedy naozaj nepozná hranice!


Karola nezaujímalo nič okrem futbalu. Celý deň lietal po vonku za loptou. Na šport mal talent. Jedno zranenie však prekazilo cestu stať sa profesionálom. Ak vás postretne nešťastie, buď vás to položí alebo nakopne. Karol sa utápal v sebaľútosti. O jeho predošlých športových úspechoch boli ochotné počúvať len dievčatá, ktoré si zasa mohli namýšľať, že chodia so športovcom. Neskôr začal predávať autá. Darilo sa mu a vedel si takto celkom dobre zarobiť.

Andrej chcel byť vždy učiteľom. Tento jeho sen sa mu aj splnil. Po škole začal u nás učiť geografiu a dejepis. Plat mal síce mizerný, ale bavilo ho to.

Jarku bavilo sa líčiť, krášliť sa. Vždy mala okolo seba plno nápadníkov, ktorých sme my, ako starší bratia, odháňali. Jej srdce si napokon získal podnikateľ z vedľajšej obce. Pre ňu to bola osudová láska. Vždy som sa divil, čo na ňom Jarka vidí. Po pätnástich rokoch ich manželstvo skrachovalo. Nemali deti, rozvod prebehol pomerne rýchlo. Bývalý na moju sestru prepísal byt aj chalupu, len aby mu nerobila ťažkosti a on sa mohol čo najskôr odsťahovať za svojou novou, tehotnou milenkou.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Brata som vychovala odmalička, on ma za to obral o dom


Jarka sa z rozchodu dlho nemohla spamätať. Nikdy nikde nepracovala. Zmyslom jej života bolo dobre vyzerať a starať sa o manžela. Nakoniec jej kamarátka ponúkla, že jej môže chodiť vypomáhať do obchodu s oblečením. Jarku práca celkom bavila, aspoň prišla na iné myšlienky. Plat však nemala takmer žiadny. Pomaly sa jej míňali aj zásoby. Od bývalého nemohla čakať nič. Rozvodom pre neho prestala existovať. Čas však nezastavíš a na byte aj chalupe bolo treba robiť nevyhnutné úkony. Mal som sestru ozaj rád a tak som navrhol bratom, či sa nezložíme, aby sme jej nejako pomohli. Andrej odmietol. Už aj tak žil z ruky do úst. Karol, ten ma rovno vysmial. „Prosím ťa a z čoho asi tak. Z Ivetkou sa chystáme na vytúženú dovolenku, nie je z čoho, aj keby som ti rád pomohol.“ Ivetka bola Karolova momentálna priateľka. „Tá pravá“, ako ich nazýval. Ak by nebola aspoň tridsiata, tak by som mu aj uveril.

Nedal som sa odradiť odmietavým postojom bratov. Jarke som dal opraviť strechu na chalupe. Vymenil som okná za plastové, vymaľoval som. Mal som niečo našetrené, peniaze som neriešil. Sestra sa všetkým zmenám veľmi tešila. Žiaľ, veľa si ich neužila. O dva roky náhle ochorela a zomrela.

Rozhodli sme sa, že byt po nej predáme. Bratia sa zleteli ako supy. Ešte nebol ani týždeň po pohrebe a Karol sa už prehrabával v jej veciach, čo by mohol odniesť. Aj keď som do bytu investoval značnú časť peňazí, pri rozdeľovaní ani jedného z nich nenapadlo, že moja časť bude o zodpovedajúce náklady vyššia. V tej chvíli mi to nevadilo, ani som nad tým nerozmýšľal. Keď som však prišiel na chatu a zistil som, že bratia pobrali veci aj odtiaľ, už som sa nahneval. Andrej pobral drevo na kúrenie, Karol nábytok. Mňa sa ani neopýtali, či mi to neprekáža. Nechcel som dopustiť, aby chalupu celú rozpredali na kúsky. Navrhol som im, že si ju od nich odkúpim. Andrej najprv súhlasil. Karolovi sa ale čiastka, ktorú som ponúkal, zdala prinízka. „Za takúto stavbu a v tejto lokalite môžeme pýtať oveľa viacej,“ odbil ma. „Ja ju nechcem od vás predať ďalej, chcem ju nechať na pamiatku po sestre.“ presviedčal som brata. On nesúhlasil. Chalupu chcel predať stoj čo stoj. Rezignoval som. „Môžete si ju celú nechať,“ vynadal som im a odišiel. Po prvý krát som bol rád, že rodičia už nežijú a nevidia, čo sa tu deje.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Veriť sa nevyplatí nikomu – ani najlepšiemu kamarátovi!


Bratia naozaj podali inzerát do novín. Nerátali s tým, že sa dosť rýchlo nájdu záujemcovia a jeden z nich bude musieť chodiť na obhliadky. Nie raz za mesiac, ale aj dva razy do týždňa. Keďže obaja bývali pomerne ďaleko a ja som býval od chalupy najbližšie, mali tú drzosť mi zavolať a požiadať ma, nech na obhliadky chodím ja. Tresol som im telefónom.

Svojho podielu na majetok som sa vzdal. Prednedávnom som sa dozvedel, že chalupa je už pol roka predaná. Bratia sa ani neunúvali mi túto skutočnosť oznámiť. Žena sa mi čuduje, že som sa tak rýchlo nechal odstaviť. Nemal som však žalúdok na ťahanice okolo majetku. Asi tá charakteristika najstarších súrodencov nie je úplne pravdivá. Aj tak si myslím, že pravú povahu človeka najviac odhalia práve peniaze.


Poznáte podobný príbeh? Ako sa skončil? Napíšte aj ostatným čitateľom do diskusie alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk. Možno si ho už nabudúce prečítate v tejto rubrike.

Zdroj: sita, SITA, TR
Odporúčame