Svojich synov som vždy viedla k samostatnosti. Zo školy chodili domov sami celý prvý stupeň. Keď základnú školu končili, vedeli variť, chodili nakupovať, mohli sme sa na nich s manželom vo veľa veciach spoľahnúť. Počas gymnázia sme ich oboch poslali študovať na rok za oceán. Skúsenosť to bola na nezaplatenie. Naučili sa jazyk, zoznámili sa s novými ľuďmi.
Mladšiemu Paľkovi sa v Amerike nepáčilo až tak ako staršiemu Peťkovi. Ten sa do Štátov vracal každé leto počas štúdia na vysokej. Pracoval tam ako čašník. Tu sa zoznámil s Katarínou. Opäť sa raz potvrdilo, aký je svet malý. Pochádzala z nášho mesta, dokonca rok študovala ten istý odbor ako Peter. Bola od syna staršia, letá v zahraničí trávila v tej istej reštaurácii o dva roky dlhšie. Robila supervízorku, bola vlastne Petrova nadriadená. Padli si do oka. Ich láska pokračovala aj po návrate na Slovensko.
Po nejakom čase nám syn prišiel predstaviť Katarínu domov. Na pohľad to vyzeralo byť milé dievča, i keď trocha tiché. To, že išlo len o prvotnú ostýchavosť som sa presvedčila čoskoro. Oslavovala som narodeniny, na obed do reštaurácie som zavolala aj mladých. Peter s Katkou sedeli rovno oproti mne. Bola som prekvapená, ako Peter svoju priateľku poslúcha. Nedávaj si pivo, radšej víno, je ľahšie. Nemusíš tak mľaskať. Nalož si viacej tej zeleniny. Peter si naložil, aj keď si pamätám, že ju od malička neobľuboval. Každý jej povel bol nasledovaný synovým súhlasným úkonom.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéra sa nerozíde s neverným priateľom – no chápete to?
Večer som sa spýtala muža, či sa mu nezdalo, že Katarína Petra trocha diriguje. Manžel len mávol rukou, či zasa nemám čo robiť a musím sa starať do druhých. Tak som sa nestarala. Zvykla som si, keď bola synova priateľka u nás, že mu stále niečo prikazuje, poučuje ho. Premaľoval si izbu, hoci sme len pár mesiacov predtým vymaľovali celý byt. Vraj biela farba je depresívna, k Petrovi sa hodí marhuľová. Odmietal jesť moju stravu. Jedol len to, čo bolo zdravé podľa Kataríny. Na jej vetu „Podľa mňa, urobme to takto,“ som začínala byť alergická. Peter naopak vyzeral šťastný. Keď som sa ho aj opýtala, či ho Katka priveľmi nesekíruje, nahneval sa na mňa. Vraj má konečne pocit, že má o neho niekto záujem a stará sa neho. Dotklo sa ma to. Mala som pri výchove synov voľnú ruku, ale to neznamenalo, že som ich nemilovala. Peter si žiaľ zamieňal komandovanie so starostlivosťou.
Pol roka od zoznámenia začali syn s priateľkou spolu bývať. Ich vzťah nabral rýchly spád po tom, čo Katarína ostala tehotná. Nasledovali zásnuby, svadba, narodenie malej Katky.
Pamätám sa, keď sme sa vybrali novopečených rodičov navštíviť. Na vnučku som sa nevedela vynadívať, aká bola krásna. Chcela som ju trocha zobrať na ruky, pomojkať sa s ňou. Ani tu si však Katarína neodpustila poznámky, ako malú držím, ako by som ju naopak chytiť mala. Trocha namosúrene som jej odvrkla, že som vychovala dvoch synov. Bolo to už dávnejšie, ale aj vtedy sa nosili deti na rukách. Katarína sa odula.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Som nešťastná – syn chodí s priateľkou asi len pre peniaze
Prvýkrát sme malú Katku strážili až ako dvojročnú. Musela som sa ale pripraviť na niekoľko telefonátov typu, nezabudnite na toto, už ste spravili tamto a podobné. A s príchodom Kataríny na ďalšiu sériu vypočúvania – samozrejme zväčša si aspoň pri jednej mojej odpovedi odfrkla alebo sa zatvárila kyslo. Hovorila som, že to bolo vtedy naposledy. Samozrejme, že som vnučku hocikedy postrážila aj po tom.
Dnes má malá Katka už skoro osem rokov. Bez svojej mamy si takpovediac ani nekýchne. Stále je dosť precitlivelá, na nových ľudí si zvyká veľmi pomaly. Hoci iné deti sa skamarátia hneď, ona je radšej s mamičkou. Celý deň a obávam sa, že aj celý život na dopredu nalinajkovaný. Čo si oblečie, s kým sa môže kamarátiť, kedy môže ísť von. Nie som odborník na výchovu a tiež si myslím, že rodičia majú svoje deti viesť. Dá sa to však aj bez toho, aby ste niekomu desať krát denne volali, či už jedol, zbalil si veci na tanečnú, dal si zelený sveter lebo v červenom mu bude isto zima. Ja som bez ustavičnej kontroly vychovala dve deti. Aj keď mám pocit, že Peter si u Kataríny našiel to, čo mu u nás doma chýbalo. A to ma najviac mrzí. Neraz rozmýšľam aj nad sebou, či som v jeho prípade ako matka nezlyhala, nemala byť starostlivejšia. Ale dnes už je na také reči aj tak neskoro. A tak sa budem ďalej tváriť, že je všetko v poriadku, Katarína je fajn – vzťah so synom a teraz aj vnučkou mi za to stojí.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na