Moja babička mi zvykla hovorievať, že som sa narodila pod šťastnou hviezdou. Mala som krásne detstvo. Milujúcich rodičov, ktorí by svojej jedinej dcére splnili čokoľvek.
Otec mal vysokú funkciu v podniku v meste, a po materiálnej stránke sme nikdy nestrádali. Mamička ma aj tak viedla k skromnosti a poslušnosti. Vedela som, že nie všetci majú také šťastie ako my a môžu si dovoliť žiť v blahobyte. Pre príklad nemusela ísť ďaleko. Môj strýko býval so štyrmi deťmi v malom polorozpadnutom domčeku. Aj keď im môj otec sem tam finančne vypomohol, bola to možno strýkova hrdosť, že pomoc nie vždy prijal. Na návštevy sme k nim často nechodievali. Mama tvrdila, že jej trhá srdce, keď vidí v akých podmienkach deti žijú.
Keď môj otec oslavoval päťdesiate piate narodeniny, pripravili sme veľkú oslavu. Boli pozvaní všetci známi. Upratovalo sa, varilo a pieklo už od skorého rána. Všetko prebiehalo hladko a o štvrtej sa začali schádzať prví hostia. Mňa posadili k stolu k sesterniciam a bratrancom. Nebola som nadšená, nemala som si s nimi poriadne ani čo povedať. Vídavali sme sa vždy len raz, dvakrát do roka. Atmosféra dobrej nálady sa však preniesla aj na mňa, a tak večer príjemne ubiehal. Otec bol nadšený z toho, koľko ľudí mu prišlo zablahoželať a mama sa tešila už len z toho, že on sa teší.
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Môj muž má dieťa s dcérinou kamarátkou!
Okolo polnoci na mňa doľahla únava z celého kolotoča príprav a tak som len sedela a počúvala hudbu. V tom prišiel za mnou môj najstarší bratranec Juraj. Prisadol si ku mne s pohárom vína. Bolo vidieť, že už je riadne pod parou. „Zuzka, Zuzička, čo si taká panička. Veď ty si moja sestrička,“ zaveršoval opito. Najprv som nechápala, čo mi to hovorí. On sa len usmial a zopakoval, čo mi povedal pred chvíľou. „Veď sa spýtaj mamy,“ zakončil.
Chcela som veriť, že celé to bol len výplod Jurajovho opitého mozgu. Celú noc som nemohla spať. Ráno som išla rovno za mamou. Povedala som jej, čo mi bratranec minulú noc prezradil. Čakala som, že mi mama všetko vysvetlí ako hlúpy žart. Keď som však zbadala jej pohľad, vedela som, že smiať sa v ten deň určite nebudem. Mama začala plakať. „Si naša dcéra, vždy si bola, prosím ťa, ver mi. Toto sa nemalo stať, ja som to hovorila, ja som to vždy hovorila“, opakovala stále dokola. Poprosila ma, nech si sadnem a zavolala na otca. Spolu mi potom vyrozprávali celú pravdu. „Zuzka, môj brat a tvoj biologický otec mal so svojou ženou už tri deti. Keď si sa narodila ty ako štvrtá, tvoja mamička pri pôrode zomrela. Už aj tak sa im žilo veľmi ťažko. Vedel, že starostlivosť o malé dieťa a tri odrastené by nezvládol. Vtedy sme mu navrhli, že si ťa vezmeme za svoju. My sme vlastné deti nikdy mať nemohli.“ Pokračoval otec lebo mame sa zlomil hlas a začala opäť plakať. „Chceli sme ti to povedať, aby si vedela pravdu. Najprv sme však váhali, či ešte nie je priskoro. Čas však tak rýchlo letel a zrazu si maturovala. Báli sme sa, že ak ti to povieme teraz, tak nás znenávidíš, že sme ťa klamali tak dlho.“
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Najlepší kamarát nás pripravil o všetko!
Je pravda, že po tomto priznaní som si k rodičom musela opäť nájsť cestu. Čas je však najlepším liekom. Bol to šok, ale uvedomila som si, aké som mala vlastne šťastie na láskavých a dobrých rodičov. Moji súrodenci nevedeli, čo je to detstvo. Museli rýchlo dospieť a starať sa o domácnosť a o dobytok. Ja som si užívala život takmer bez starostí. Jedno ma však predsa len mrzelo. Keďže moja mama s bratom neudržiavala častý kontakt, svojho brata a dve sestry som ani poriadne nepoznala. Aj keď som sa potom snažila, so sestrami som extra vrelý vzťah nikdy nenadviazala. S jedným bratom to však bolo iné. Vytvorilo sa medzi nami krásne puto. Dodnes sa pravidelne navštevujeme, naši synovia dokonca chodia na tú istú školu. A čo je najdôležitejšie, keď je treba, navzájom si pomáhame.
Zdieľať na