V dobrom i v zlom, v zdraví aj v chorobe. Aspoň tak si to sľubujú a veria v to novomanželia pred oltárom. Aj ja som tomu verila. Pre mňa to bola premiéra, pre môjho muža už druhá repríza.
Môj Juraj mal rád svoju slobodu. Možno až príliš, čo bol aj dôvod, prečo sa dva krát rozviedol. Jeho bývalé manželky už nedokázali tolerovať časté výlety s kamarátmi do hôr. Keď sme sa zoznámili my, vedela som, aký je. Myslela som si však, že tentokrát to bude iné, že svadba a najmä deti ho zmenia. Svoju naivitu som si začala uvedomovať pár mesiacov po svadbe. Juraj svoj denný režim nezmenil. Cez týždeň najmä práca – robil vodiča a svoju robotu mal veľmi rád, cez víkend zas radšej s kamarátmi do lesa, ako tráviť čas s manželkou.
Po roku sa mi konečne podarilo otehotnieť. Na svet prišiel náš prvý syn Karolko. O dva roky na to som čakala nášho druhého syna, Lukyho. Keď pri prvom dieťati som ešte stále dúfala, že sa Juraj začne trocha viac zaujímať o svoju rodinu, pri Lukášovi som už vedela, že sa nič nezmení. Po čase som rezignovala. Žili sme síce s Jurajom spolu, ale vlastne oddelene. Už som sa ho nevypytovala kedy príde, kam ide, či si niekam nezájdeme – a on mlčal tiež.
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Adoptovala ma otcova sestra – a ja som nič netušila
Prežívali sme takto osem rokov. V tom čase som sa začala pohrávať myšlienkou na rozvod. Odradzovali ma len deti. Boli ešte malé, nechcela som, aby vyrastali v nekompletnej rodine. Keď som sa zdôverila mojej mame, na moje prekvapenie moje rozhodnutie podporila „Vierka, prosím ťa, deti nie sú slepé ani hluché. Vidia, že nefungujete ako manželia ani ako rodina. Takýto základ im chceš dať do života?“
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Mama a manželka – dve lásky môjho života sa neznesú
Osud bol však rýchlejší ako moja žiadosť o rozvod. Juraj začal náhle chudnúť a nebývalo mu dobre. Chcela som, aby išiel k doktorovi. Tak ako takmer každý muž, nechcel o tom ani počuť. Keď sa jedno ráno cítil tak zle, že ani nevládal vstať z postele, návštevu lekára viac neodkladal. Zobrali mu vzorky, o týždeň si mal prísť po výsledky. Išla som do nemocnice s ním. Nepožiadal ma o to, ale videla som, že som ho potešila. Na ten deň nikdy nezabudnem. Sedela som v čakárni a Juraj bol vnútri so sestričkou. Mňa si zavolala dnu lekárka. „Pani Vysoká, váš muž má rakovinu žalúdka. Bude potrebovať liečbu a vašu podporu.“ Ďalej som nepočúvala, tie slová mi rezonovali v ušiach. Keď som vyšla von, Juraj ma už čakal. Len sme sa na seba pozreli, moje aj jeho oči červené od plaču.
Od toho dňa sa spustil kolotoč činností a vecí, o ktorých som dovtedy nevedela. Operácia, lieky, chemoterapia, po ktorej bolo Jurajovi tak zle, že celý čas preležal v posteli. Radosť, keď boli výsledky lepšie, rezignácia, keď telo začalo neposlúchať. Rakovina väčšinou niečo ukončuje – zdravie, sny alebo aj život. V našom prípade bola začiatkom nášho nového vzťahu. Tie tri roky, ktoré nám ostali sme prežili tak intenzívne, ako Jurajove zdravie dovoľovalo. Začali sme sa jeden o druhého zaujímať, počúvať sa a hlavne rozprávať sa. O tom, čo si myslíme, cítime.
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Mladší milenec mi vlial do žíl čerstvú krv
Už prešli dva roky, odkedy nás Jurko opustil. Pamätám si to ako by to bolo len včera. Držala som ho v nemocnici za ruku a on v tichosti odišiel. Čo som sľúbila v kostole pred jedenástimi rokmi, som dodržala. Pokým nás smrť nerozdelí. Ostala som sama s dvomi deťmi, ako som si to raz želala. Čo by som však dala za to, keby tu bol s nami. Najmä teraz, cez sviatky. Svoj tanier si však na štedrovečernom stole nájde, vždy prestrieme aj jemu. Viem, že je po celý čas s nami a dohliada na nás zhora.
Zdieľať na