Po skončení školy som mala jasný plán. Niekde sa zamestnať, potom mať svadbu a založiť si rodinu. Nebola som typ, ktorý verí na osud, skôr som si zariaďovala veci podľa seba.
Robotu som si našla rýchlo. Bola som denno-denne v kontakte s ľuďmi a to ma bavilo. Jeden deň prišiel do podateľne zmätený pán. Polovicu tlačív zabudol a ďalšiu časť mal vyplnenú zle. Každá úradníčka by takého poslala rovno domov. Ja som taká nikdy nebola. Pomohla som mu, v ten deň bolo aj tak málo ľudí. Pán mi bolo strašne vďačný. Chcel sa mi silou mocou poďakovať. Spýtal sa ma, či mi môže vyveštiť z ruky. Keďže som na takéto veci neverila, odmietla som. Dotyčný sa nedal odbiť, napokon som súhlasila. Aspoň sa budem mať pri obede s kolegyňami na čom zabávať, pomyslela som si.
Už pri prvej vete som v duchu prevrátila oči a oľutovala, že strácam čas. Pán mi tvrdil, že chlapec, s ktorým randím, môj muž nebude, aj keď si to myslím. Vedela som, že je to hlúposť, pretože týždeň predtým som sa so svojím priateľom zasnúbila. Ale že stretnem ešte niekoho, s kým sa tiež po čase rozídem a až tretia známosť bude tá osudová. Bude to vysoký blondiak a ja s ním nebudem šťastná. Viac ako mňa si bude všímať iné ženy. Nuž, čakala som lepšie správy, ale brala som to celé s humorom. Celé toto akože veštenie som vypustila z hlavy ešte skôr, ako dotyčný pán vyšiel dverami kancelárie.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Suseda sa neprestajne povyšovala, dostala lekciu od života
S mojím priateľom sme sa mali brať na ďalší rok na jar. Žiaľ, jeho rodina nám nepriala a neustále sa do nás montovali. Miesto toho, aby sa priateľ pridal na moju stranu, zastával si svoju rodinu. Chápala som, že rodina pre neho veľa znamenala, ale aj ja som sa mala stať jej súčasťou. Po viacerých rozchodoch a udobreniach sme sa nakoniec rozhodli definitívne náš vzťah ukončiť.
Myslela som, že už sa nikdy s nikým nedám dokopy. Moje trápenie ale netrvalo dlho. Do cesty mi vošiel Juraj. Náš vzťah bol rýchly a vášnivý. Bolo to to, čo som vtedy potrebovala. Prinavrátiť si stratené sebavedomie a zabudnúť na bývalého. Po pol roku bol koniec, iniciovaný z mojej strany.
V tom čase som z práce dostala ponuku vymeniť dočasné pôsobisko za nové, v inom meste. Neváhala som. Túžila som začať niekde inde, nanovo, s čistým štítom. Na nejaký čas som si chcela od mužov oddýchnuť a pracovať na sebe. Môj plán so svadbou a rodinou som schovala do pomyselnej najspodnejšej zásuvky.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dostal po nevere druhú šancu, ale na milenku sa nevie vykašľať
Nové miesto sa mi páčilo. Kolegovia boli ľudia s rovnakou krvnou skupinou. Stretávali sme sa aj po práci. Na jednu oslavu doniesol kolega svojho brata. Maroš bol vysoký, s blonďavou hrivou. Páčil sa mi a ja som si spomenula na dávnu veštbu, či je toto pre mňa ten pravý. Samozrejme, len v rovine teoretickej. Nespadla som z jahody, aby som hneď mala romantické predstavy o mne a Marošovi.
Marošovi som sa páčila aj ja. Od brata si vypýtal číslo a napísal mi. Takto sme si vymieňali správy asi tri týždne, keď ma konečne pozval na rande. Maroš bol veľmi pozorný, vtipný a galantný partner. Cítila som sa s ním výnimočne a prvý krát som si pripustila, že veštec mal vtedy asi pravdu. Marošovi som tento príbeh aj povedala a spolu sme sa na tom pobavili. Hlavne na tom, že by mi mal byť Maroš neverný.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Manžel na mne hrozne šetrí – peniaze dáva bývalej
Po trištvrte roku ku mne začali chodiť správy o tom, že má Maroš stále blízko ku svojej bývalej. Nebol čas to riešiť. V tom čase celú moju myseľ zamestnávala svadba, keďže som už čakala s ním prvého potomka. Myslela som si, ak sa aj niečo deje, dieťa Maroša zmení a bude len s nami.
Dieťa naozaj Maroša zmenilo. Bol skvelým otcom. Vo vzťahu ku mne ale došlo k inej zmene. V priebehu dvoch rokov som Marošovi prišla na dve nevery. Keď som to už chcela celé ukončiť, ostala som zasa tehotná. Bola som naivná, ale opäť som dúfala, že sa Maroš uvedomí. Nič sa nezmenilo. Počas celého manželstva som mala podozrenia, ktoré sa mi viac či menej potvrdili. Maroš nikdy nič nepriznal, ale červík pochybností u mňa býval stále.
Veľa krát mi napadlo, či je možné, že sa veštba neznámeho naplnila. Bolo to proti môjmu racionálnemu zmýšľaniu. Veď mužov som si vyberala ja. Nikto ma nenútil rozísť sa s tamtým alebo ostať s Marošom. Tak neviem, či svoj osud máme každý v rukách alebo je dopredu už dávno daný a my s tým nič nespravíme.
Poznáte podobný príbeh? Vyveštil aj vám niekto niečo, čo sa vám splnilo? Podeľte sa o svoje skúsenosti s ostatnými čitateľmi v diskusii.
Zdieľať na