Pravdivý príbeh: Na staré kolená som sa presťahoval, nedokážem si na to zvyknúť

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Celý život som prežil v malom meste. Mieste, kde som vyrastal, chodil do školy, spoznal svoju ženu, splodil deti i pracoval. Myslel som, že tu aj dožijem. Nikdy som nebol dobrodruh, vyhovovali mi zabehnuté koľaje. To, že všetko máte blízko, každý každého pozná a veľa vecí vybavíte na základe známostí bolo príjemným bonusom k nášmu bývaniu.


Naše deti však boli iné ako ja. Tie nevideli možnosti, ktoré im naše mesto ponúkalo. Hnevalo ich, že keď sa pred domom pošmyknú počas cesty na zastávku autobusu, bude z toho historka o zlomenej nohe. Prekážali im všetečné susedky, málo obchodov, málo príležitostí na sebarealizáciu. Hoci nikdy nezažili ruch veľkomesta, bolo to to, čo ich lákalo.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Na staré kolená som si urobil dieťa, bolo mi to treba?


Najprv odišla študovať do Bratislava staršia dcéra a o pár rokov aj syn. Život bez dozoru sa im páčil. Našťastie boli obaja dobre vychovaní a hanbu nám nikdy neurobili. Po škole sa dcéra zamestnala v medzinárodnej firme a dobre sa jej darilo. Posielala na účet každý mesiac niečo aj nám. Keď mi povedala, koľko zarába, prvýkrát som si povedal, že nápad odsťahovať sa do hlavného mesta nebol až tak zlý.

Keď sa dcéra vydala a čakala svoje prvé dieťa, s manželom sa rozhodli ísť bývať do domu v obci blízko pri Bratislave. Na pozemok v meste zas toľko peňazí nemali, ale mimo neho boli v tom čase ceny ešte prijateľné. Aj som sa jej divil, pretože sme celý život bývali v paneláku. Dcéra mi ale hneď vysypala z rukáva výhody, aké je to super bývať v rodinnom dome, najmä pre deti.

Domček to bol pekný, to uznávam, ale ja by som to za svoj útulný trojizbák nemenil. Boli sme u dcéry aj na dlhšie, keď bol jej muž odcestovaný a ona ostala s chorou dcérkou doma. Prišli sme vypomôcť, teda skôr žena ako ja, ale bol som zvedavý, ako sa mladým býva. Bol som pripravený poukázať na každú chybu, ktorú by som spozoroval.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Život na dedine by som za mesto nemenila ani za nič!


Prvé dni to bolo fajn. Kávička na terase, relax, raňajky v záhrade, pohoda. Cez týždeň ma potom dcéra poslala do jej práce niečo vyzdvihnúť. Ponúkol som sa, nevediac, čo za tortúru ma čaká. Doma som bol zvyknutý vybaviť všetko do desiatich minút, teraz som skysol pol hodinu v zápche. V meste som dostal papuču, našťastie bol policajt z môjho kraja, dal mi to len za desať eur. Dcéra ma doma vysmiala, že to nebola zápcha, v čom som stál. Kebyže idem cez školský rok a v najväčšej špičke, počkám si aj hodinu. Len som krútil hlavou. Mňa by do niečoho takého nikto nedostal.

Žena však bola z pobytu u dcéry nadšená. Všetko sa jej páčilo. Bývanie, blízkosť Bratislavy, nákupy, kultúrne vyžitie. Len tak medzi rečou mi povedala, že raz sa tu ocitneme aj my. Myslel som, že blázni a ešte účinkujú dozvuky výletu. Mýlil som sa. Manželka mi so železnou pravidelnosťou pílila uši, aké by to bolo skvelé bývať v blízkosti dcéry. Obaja sme už starší, aspoň by sa mal o nás kto postarať, bol najsilnejší ženin argument.

Kým ešte žil môj otec, mal som sa na koho vyhovoriť, prečo sa nemôžem len tak zbaliť a odísť. Musel som sa o neho starať. Keď sa však pominul, manželka vhupla do prehovárania s novou silou a dcéra jej úspešne sekundovala. Ja som už bol v tom čase na predčasnom dôchodku a predstavoval som si, čo urobím s voľnými dňami. Určite som si nemyslel, že sa budem sťahovať a život sa mi otočí o stoosemdesiat stupňov.

Manželka s dcérou ma nakoniec prehovorili. Dodnes nechápem, ako sa im to podarilo. Predali sme náš byt, otcov byt, pozemky po ženiných rodičoch a s dcérinou pomocou našli bungalov vo vedľajšej dedine.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Mal som pocit, že manželka omladla o desať rokov. Milovala to tam. Dom, aj záhradku. Stále niečo zveľaďuje, dokončuje. Popri tom stíha pracovať z domu. Ja mám naopak pocit, že som o desať rokov starší. Začal som aj chorľavieť, ale manželka sa ma snažila uistiť, že len čo si zvyknem, hneď budem spokojnejší. Mňa však nebaví kosiť, stále niečo montovať, opravovať. Raz kotol, potom závlaha, každú chvíľu niečo. Ja nie som ten typ. Som rád, keď si pustím televízor a pozriem dobrý zápas. Dcéra mi aj kúpila permanentku na štadión, aby ma rozveselila, ale to cestovanie a nervy s parkovaním som bol ochotný podstúpiť len raz. A to nehovorím o tom kvante ľudí, ktorí sa tam všetci tlačili.

Keď vidím, ako sa dedina rozrastá a ceny domov stále stúpajú, len neveriacky krútim hlavou. Čo tam tých ľudí tak láka? Večer som si tam donedávna nemal ani kde rožky kúpiť, obchody boli zavreté. Pomaly si však zvykám. Dopomohol k tomu aj bar, ktorý otvorili, kde chodím pozerať športové prenosy a stretol som tam zaujímavých chlapov. Veľa z nich už oľutovalo, že sa sem presťahovali a ja sa im nedivím. Kebyže som mladší, ani mne by sa nechcelo tretinu času tráviť v aute ako taxikár svojich detí. Myslím, že je len otázkou času, kedy na to prídu aj ostatní a začnú sa sťahovať späť do miest. To bude potom mestečko, odkiaľ pochádzam, oproti vyľudneným dedinám hotovým New Yorkom.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (7)

  • Katka 24.06.2018, 08:48

    pani OĽGA súhlasím s Vašim názorom

  • Miriam 23.06.2018, 06:30

    Každému človeku vyhovuje iný život.Ja som vyrastala v dome,stále práca okolo domu.Tešila som sa do paneláku,nič tam nemusím robiť.Bavilo ma to prvé dva roky.všetko sme mali pod nosom,školu ,školku obchody,lekára aj rodičov.Začala mi chýbať záhrada aj práca okolo domu.začala som sa tam cítiť ako vo vezení,hoci ten byt bol 4,izbový.Ked ma už svokor nemohol počuvať ako mi to tam lezie na nervy.Mali sme smolu aj na susedov jedni hlučný odišli druhý hlučný prišli.Začali sme stavať dom na pozemku u svokrovcov,na dedine kam som pred tým nikdy nechcela bývať.Mám auto za pol hod.som v meste chalani nám chodili do mesta do školy.Po skusenostiach zo životom v paneláku som si povedala že to nie je pre mna ani manžela.Kosím robím v záhrade.máme psov mačky.Každému vyhovuje niečo iné,ja to rešpektujem.

  • inuša 21.06.2018, 16:44

    Ja som žila v byte aj v dome.Teraz máme dom.Manžel aj stárne..aj nie je kutil, ako ten pán v príbehu.Ja si svoju ženskú úlohu zastanem.Ale ked chlap k tomu nie je..je to problém.Klobúk dolu pred tou pani..Ja by som s takým človekom žit nemohla... Ale súlasím tiež s Olgou na starost je to prítaž a nie dar.Lebo aj o starých sa starat aj o Dom ,to fakt nejde.A ešte ked zoberieme generáciu,,sendvičových ludí,, Doma malé deti a rodičia na dochodku:-(Tak ešte može byt na Slovensku aj velmi plačlivo.

  • nancy3000 21.06.2018, 16:04

    No, sama som zažila to, o čom ten pán píše. Lenže my sme to spravili naopak - z veľkého mesta sme išli na dedinu . Z paneláku do rodinného domu. Pani Oľga má pravdu na 100%. Vo svojom príspevku to napísala úplne presne. My sme si priali dožiť v domčeku.Lenže sme si neuvedomili jednu vec, že čím budeme starší,tým menej budeme vládať robiť. Manžel je človek so zlatými rukami,lenže ani tie mu nepomôžu, keď jednoducho nevládze. Okolo domu je veľa práce,nie je to len sadnúť na terasu a vypiť kávičku. Tento idyle predchádza kopec roboty . A keď je k tomu ešte aj záhrada,kde by človek aj rád zasadil, aby mal "svoju" zeleninu, tak sa skutočne narobí. K tomu ešte dobrá suseda,ktorá vás roznesie po dedine,že ste lenivá, vaša bublina o kľudnom dožití týchlo spľasne. Teraz, po rokoch, vidím,že sme urobili poriadnu hlúposť.

  • Oľga 21.06.2018, 14:59

    Treba si uvedomiť, že bývanie v satelite pri Bratislave a bývanie na dedine, kdesi uprostred Slovenska je obrovský rozdiel. Satelitné bývanie si vyžaduje svoju daň: dennodenné zápchy, všetko je ďaleko - aj obchod, pošta, škola, za prácou treba dochádzať, deti treba niekoľkokrát denne niekam voziť. Ľudia sú tu uzavretí, susedia medzi sebou málo komunikujú. Ale sú ľudia, ktorí si užívajú hlavne tú svoju terasku a kúsok trávnika a tá "daň" im za to stojí. Možno dočasu... Bývanie v dome nie je však pre každého. Ja by som nenazvala lenivého toho, komu vyhovuje životný štýl bývania v paneláku. Taký človek sa možno realizuje inak a poznám, že mnohí sú spoločensky užitočnejší, ako tí, čo chodia s kosačkou hore-dolu po záhrade. Napokon nie každý môže mať dom - to by sme si zastavali celú krajinu. Ale za veľkú nerozvážnosť považujem zadovážiť si dom na dôchodok. Prvé roky to môže byť fajn. Ale stačí jedna choroba, také či onaké zdravotné obmedzenie, úmrtie jedného z partnerov a nastane problém. K lekárovi ďaleko, šoférske práva obmedzené, trávnik nepokosený, záhony zanedbané, v dome treba to i to opraviť, ale niet na to síl ani myšlienok, deti ešte pracujú, odrastené vnúčatá majú iné záujmy... Poznám také prípady a sú to smutné osudy. Na starobu by človek mal prestať honobiť majetok, mal by sa ho postupne zbavovať. Najmä by mal zvážiť svoje sily. Dom v starobe sa totiž z potešenia môže zo dňa na deň zmeniť na veľké a ťažké bremeno.

  • Stano 21.06.2018, 09:16

    To závisí od povahy človeka. Nechápem ako títo dvaja mohli spolu žiť. Pokiaľ niekto žije celý život v jednom stereotype, je veľmi ťažké až nemonžé sa adaptovať do niečoho nového. Jeho ženu nechápem ako dokázala celý život žiť v byte s túžbou mať záhradku, domček, zveľaďovať a starať sa. No on leňochod, jemu sa nečudujem. Moji svokrovci žijú celý život v stereotype v malej dedinke neďaleko veľkomesta v rodinnom domčeku a oni by sa v byte unudili na smrť. Na staré kolená žijú v dokonale zabehnutých koľajách. Zmena rovná sa hotová pohroma. A nie to z malej dedinky sa presťahovať rovno do hlavného najväčšieho mesta. Veď by ich šľak trafilo ešte po ceste tam. A moji susedia, bývajú s nami v bytovke, hrozne chcú ísť bývať do domu, ale leniví sú ako vši, nevedia ani trávnik pokosiť. S autom chodia výhradne do umývačky, Nikdy som ich nevidel ani drevo káľať, ani zametať, či odhadzovať sneh. A na všetko si najímať ľudí je také o ničom. Veď takáto práca na svojom piesočku je taký relax. Ale ako vravím je to od povahy. No, kto chce kam, pomôžme mu tam.

  • Havo Dunčo 21.06.2018, 08:40

    Chlapovi, ktorému stačí k životu vedieť nalievať sa pivom - fajčiť a čumeť v krčme na TV a ktorý nevie ani kliniec zatĺcť ... je život v rodinnom dome utrpením !

1

Pridať komentár