Pravdivý príbeh: Podnikať s rodinou? Bol to ten najhlúpejší nápad

Muž

gettyimages

Som typ, ktorý sa nestratil v nijakej dobe. Vedel som sa o seba postarať aj pred nežnou, rýchlo som pochopil, ako to bude fungovať aj po revolúcii. Napoko, vyhral môj zdravý rozum a odišiel som do zahraničia. Neľutujem tento čas i keď sa to odrazilo na mojom vzťahu, ktorý skoro stroskotal. Manželka ostala doma s deťmi, na chvíľu prišli žiť za mnou, ale nevedela si zvyknúť. Jedného dňa zbalila deti aj seba a odišla späť na Slovensko. Nechala mi odkaz, buď nech prídem za nimi alebo požiada o rozvod.

Ultimáta nie sú vždy dobré, ale ja som si uvedomil, čo je pre mňa dôležité. Vrátil som sa domov, no v hlave som už mal plán, čo budem robiť a ako uživím rodinu. Začal som podnikať, vďaka nemčine, ktorú som sa naučil, som sa zameriaval najmä na našich západniarov.

K pracovitosti som viedol aj svoje deti. Pri dcére mi to až tak nevyšlo, tá sa radšej nechávala vydržiavať akoby mala pohnúť zadkom. Pri synovi ale jablko nepadlo ďaleko od stromu. Už na strednej škole predával spolužiakom tenisky, ktoré kupoval výhodne od mojich známych v Rakúsku. Potom prešiel na CD-čka, na mobily, stále niečo vymýšľal, aby si zarobil.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Podnikanie so svokrom? Už by som do toho nešiel!


Jedno leto mi oznámil, že si prenajal stánok s hot-dogmi na kúpalisku. Zdržal som sa prevracania očí. Nezdalo sa mi to ako dobrý nápad. O gastronómii som si vždy myslel, že je odvetvie, ktorému sa u nás darí len mafiánom. Snažil som sa syna nenápadne odhovoriť, ale nedal si povedať. Minulý majiteľ si zarobil cez predošlú sezónu na auto. Iste, pomyslel som si. Preto stánok posúva ďalšiemu.

Sezóna bola o ničom, skoro stále pršalo. Bolo mi syna ľúto, pretože v stánku ponúkal všeličo možné, prispôsoboval výber zákazníkom. Lenže nebolo akým. Našťastie posledné tri týždne letných prázdnin sa počasie umúdrilo, ľudí to ťahalo k vode a odrazilo sa to aj na synových tržbách. Po skončení dokonca skončil mierne v pluse.

Tento malý úspech syna naštartoval a rozhodol sa prenajať si v meste bar. Už som nebol taký skeptický, videl som na synovi, že je odhodlaný a má dobré nápady. Predstavil mi projekt a dokonca ma prehovoril, aby som išiel do toho s ním. Potreboval vstupný kapitál, preto som prijal ponuku tichého spoločníka.

Všetko sa začalo dobre. Priestor sme trocha upravili, upratali, makali sme po večeroch, po víkendoch. Pred otvorením sme natrafili na byrokraciu úradníkov, ktorí nám začali robiť menšie problémy. Miesto toho, aby si syn zistil všetky potrebné náležitosti, ktoré mu chýbali, hodil túto zodpovednosť na mňa.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: S priateľkou som začal podnikať, namočila ma do problémov


Keby som vedel, že má niečo dôležité na robote, nepovedal by som ani pol slova. On ale išiel s kamarátmi na nejaký festival. Na dva dni si vypol telefón a nebolo ho. Zúril som. Toto nebolo to zodpovedné správanie, aké som si predstavoval, najmä keď idem rozbiehať biznis.

Keď sa vrátil, povedal, že to bolo na neho už veľa a musel si prevetrať hlavu. Bolo mu to aj ľúto a do začiatku otvorenia makal dvojnásobne. Viac som to neriešil, každému sa môže stať, že potrebuje vypnúť.

Po otvorení syn pracoval ako prevádzkar a vypomáhal aj ako barman. Ja som sa musel venovať svojim obchodom, ktoré mi počas tohto obdobia takmer stáli. Prijali sme do tímu syna môjho spoločníka. Bol to mladý muž, pracovitý, mohli sme mu stopercentne veriť. Pracoval, keď mal syn voľno.

Všetko vyzeralo byť v poriadku. Podnik fungoval, mali sme nových hostí, dokonca sa počas krátkej doby vyprofilovali aj tí stáli. Ja som nemal čas do baru chodiť pravidelne, moja pozícia to ani nevyžadovala. Až raz som sa zastavil za synom, ale privítal ma jeho zástupca. Trocha sme pokecali a spomenul mi, že syn si čoraz častejšie zamieňa služby. Do baru príde akurát na kávu a vziať tržbu.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Ostal som zarazený lebo vždy keď som synovi volal, tak mi tvrdil, že  je v bare alebo sa práve zobudil po svojej zmene. Zavolal som mu preto priamo z baru, kde je. Tvrdil mi, že je na ceste do roboty. Pritom som vedel, že daný deň si službu opäť vymenil.

Skúsil som sa so synom porozprávať. Nestrpím klamstvá, chcel som si vyriešiť veci na rovinu. Syn sa okúňal, nakoniec sme sa pohádali. Vraj čo sa starám. Podnik ide a je to jeho vec, ako si to zariadi, aby fungoval. Mňa ako tichého spoločníka má trápiť len to, či mu platím, ako sme sa dohodli.

Syn mal na jednej strane pravdu, ale na strane druhej som vedel, že takýmto prístupom pôjde bar skoro do mínusu. Nemohol som nechať všetko na pleciach chlapca, ktorý drel miesto môjho syna, únava sa už na ňom podpisovala a nového človeka sme prijať nechceli.

A tak som chodil do baru čoraz častejšie. Nie ako zákazník, ale ako zamestnanec. Robil som to, čo mal robiť syn. Niekoľkokrát som mu pohrozil, ale on si rýchlo zvykol, že peniaze sa mu sypú aj bez námahy. Tú za neho musia odpracovať druhí. Ak by za mnou ešte niekedy niekto z rodiny prišiel, či s ním nejdem podnikať, rovno ho otočím medzi dverami. Niet väčšej hlúposti. Rodina si myslí, že môže všetko a nemusí nič. Ak by som mal povahu, tak sa na celý bar vykašlem. Nedá mi to. Ja som ešte z generácie, kde pracovitosť a zodpovednosť niečo znamenali.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: gettyimages, gettyimages, KP
Odporúčame