Pravdivý príbeh: Sestra nemohla mať deti, na kolenách prosila o jedno z mojich

Najčítanejšie dnes
3 dni
Týždeň

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Život uteká veľmi rýchlo. Dušou sa cítim stále mladá, no pohľad na kalendár mi nemilosrdne pripomína, že mám na chrbte už niekoľko krížikov. Na konci života, keď máte v skrini uloženú výbavu do hrobu, sa už inak pozeráte na všetko prežité. Zrazu zistíte, že sa nemáte kam ponáhľať a všetko, čo sa vám zdalo tak veľmi dôležité, už stráca svoj význam.


Volám sa Marta a nebojím sa zomrieť. Mám pocit, že som žila dobrý život, i keď je vec, ktorá ma máta ešte po toľkých rokoch. Boli sme štyria súrodenci, tri sestry a jeden brat, ktorý však zomrel ešte v dojčenskom veku. Vtedy sa to stávalo. Do každej biednej chalupy zavítala zubatá a vzala si aspoň jedno dieťa so sebou. Niektorým vzala aj všetky.

U nás bolo vždy málo chleba, ale i ten sme si vedeli rovným dielom rozdeliť. Otca som mala však tvrdého ako skala. Keď ma v sedemnástich prišiel pýtať Jano zo susednej dediny, otec ho vyhnal bičom. Nechcel, aby som išla preč z rodnej dediny, vraj u nás je dosť pekných mládencov.

Osud to však chcel inak. Raz otec tak nešťastne spadol z rebríka rovno na vidly a stratil obrovské množstvo krvi. Jano však nelenil, dal mu pri transfúzii svoju krv a tak ho otec prijal na milosť. Sestra Terka ostala v rodnom dome, do ktorého postupne priviedla na svet päť detí. Ak pri tom čísle dvíhate obočie, počkajte si na mňa. Kde je láska, tam sa vždy veľa ľudí zmestí.

Nie na Terku, ale na Ľudmilu začali ľudia časom prstom ukazovať. Vydatá bola už dva roky a svojmu mužovi ešte stále nedala potomka. Neraz ju zbil, pevne presvedčený o tom, že to je jej vina.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Po rozvode som našla životnú lásku, odmieta však moje deti


My s Janom sme také problémy nemali. Vtedy to skôr bol opačný prípad. Väčšina žien otehotnela už pri pohľade na mužove trenky. Deväť mesiacov po svadbe, tak ako sa patrí, sa nám narodila Martuška. Štyri mesiace po narodení zomrela. Vraj to nevydržalo jej srdiečko. Čoskoro som porodila Janka. Nemal však ani polroka, keď sme ho pochovávali vedľa Martušky. Keď som si myslela, že sa mi zrútil celý svet, mama začala na mňa kričať, že nie som jediná, ktorej sa to stalo. V tej bolesti som si však všimla, že v Ľudmiliných očiach vidím škodoradosť. Akoby sa tešila, že ani nám nebude výchova dieťaťa dopriata.

Našťastie ďalšie deti sa tešili pevnému zdraviu. Troch synov a dve dievčatá som vychovala. Bolo by ich ešte viac, keby dve tehotenstvá neskončili potratom. Keď som som nosila Štefana pod srdcom, prišla ku mne zúfalá sestra Ľudmila. Na ten rozhovor nezabudnem do konca života.

„Dáš mi ho?“ prosila ma so slzami v očiach. Najprv som nechápala, o čom je reč. Podala som jej kus koláča, pričom Ľudka len zlostne zakývala hlavou. Miesto toho ukázala na moje vytŕčajúce brucho. Pochopila som. Chcela to dieťa, ktoré sa malo za pár týždňov narodiť.

„Nie. To v žiadnom prípade,“ ozval sa vo mne materinský inštinkt. Akoby som len mohla? Ľudmila sa však nedalo: Aspoň jedno! Štyri ti nestačia? Dala by som mu všetku lásku, pozornosť. Nemal by sa u nás zle.“ Prosila, neváhajúc kľaknúť si predo mnou.


 

Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Chápala som ju. Bolestivý tŕň neplodnosti ju bolel. Obmedzení ľudia vraveli, že to je prekliatie a že si sami za to môžu. Neverila som tomu. Ľuda nebola zlý človek. Len nemožnosť byť matkou z nej urobila tvrdú ženu. Na jej prosby som viac neodpovedala, len som zbehla do komory a zavrela som sa tam.

Už nikdy viac sa ma nič podobné nespýtala. Až po pohrebe môjho muža Jana, ktorého tri roky po päťdesiatke privalil v hore strom, na mňa vyštekla: „Vari si nemyslíš, že ti budem teraz pomáhať. Budeš sa musieť obracať, aby si ich uživila.“ Bolelo to. Ja som však v nej videla tú zranenú ženu, ktorá nevie, ako bojovať so svojou bolesťou.

Zaťala som zuby a vydržala som. Staršie deti pomáhali s mladšími, občas niekomu išli vypomáhať a tak sme prežili aj ťažké časy. Dnes sa teším z vnúčat a pravnúčat. A keď im zomrela tetka Ľudka, všetky jej prišli na pohreb. Bolo im ľúto tety, ktorá kvôli vlastnej bolesti zanevrela na celý svet.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (12)

  • TITAN444 28.11.2018, 14:52

    Príbeh ako mnohé z našich katolíckych rodín. Rodiť, rodiť a nestarať sa o to kto to vychová.

  • D 26.11.2018, 14:26

    tiez by som raz niekedy chcela zhodnotit svoj zivot ako dobry a zmysluplny a zomriet vysporiadana s minulostou... zatial sa dari. len dufam, za aj s buducimi problemami sa dokazem popasovat a ze neskoncim zatrpknuta a nahnevana na cely svet :(

  • Oľga 22.11.2018, 17:24

    V minulosti bola dosť bežná prax, že bezdetní rodičia, alebo starí rodičia si brali na výchovu deti z príbuzenstva, kde bolo veľa detí. Treba ale povedať, že za tým nebola iba láska k deťom, či nejaké nenaplnené materinské city. Skôr to bolo o tom, že deti plnili úlohu pracovnej sily, ktorá v bezdetnom manželstve alebo u osamelých starých rodičov chýbala. Ľudia si takto v rámci rodiny vzájomne vypomáhali. O nejakej adopcii vtedy neuvažovali a úrady takéto prípady ani neriešili. Stanko Mikita bol úradne adoptovaný bezdetným strýkom a tetou. Ale to už bolo v roku 1948. Ktovie, ako toto "vyslanie" syna za more prežívali jeho rodičia....

  • Vivien 22.11.2018, 16:20

    Príbeh ma nezaujal, písaný rukou v súčasnosti, s absenciou poznania z prvej polovice minulého storočia. Mňa si po narodené osvojili babička, bez súdu, bez dokladov. Len úradské vydali rodný list a potvrdenie (k veľmi malým rodinným prídavkom-alebo sirotské?)m Môjho spolužiaka si jej suseda priniesla 18. júna 1955 omotaného v zástere zo sirotčinca v Nitre. Nemali deti, len si overili na dedinskom obecnom úrade či je jej životná situácia ako uviedla, je čestná žena schopná mať dieťa v starostlivosti. Zomrela keď mal končiť učňovku. Išiel na vojnu a z nej sa nemal kde vrátiť, dve izby kfe predtým bývali prebrali nevlastní príbuzní. Ťažko sa pretĺkal bez rodnej strechy životom. Jeho vlastná mama je veľmi staručká, žije doteraz. Ešte ju nevidel. Vtedy nebola taká sudcovsko-sociálna administratíva na osvojenie.

  • OmenemO 22.11.2018, 15:07

    Veru, voľakedy boli ľudia tvrdí, krutía zlí. Tvrdí už nie sú, a byť krutými im nedovoľuje Zbierka Zákonov v znení neskorších predpisov.

  • peter 22.11.2018, 12:59

    Však aj Stano Mikita bol ako 8 ročný adoptovaný

  • Bohuslav 22.11.2018, 12:08

    Hořící kříž

  • evelina 22.11.2018, 11:53

    Vymyslená blbosť z obdobia minulého storočia,,,,stará mať vraveli, že vtedy bolo dosť časté, že si bezdetní manželia zobrali na výchovu dieťa z rodiny s veľa deťmi... Ak bezdetná sestra pisateľky bola nešťastná, tak pisateľka mi príde bezcitná, za všetkým videla a vidí iba sestrinu zlobu...Porodila sedem detí, z ktorých dve zomreli ako malé, mala aj dva potraty, ale ani na starosť nepochopila, o čom je život.Tetka Ľudmila nech odpočíva v pokoji....čo bolo, bolo....

  • Vymyslená blbosť z obobia 1950 22.11.2018, 10:34

    Fantázii sa medze nekladú:)

  • amata 22.11.2018, 10:29

    Dať vlastné dieťa niekomu mi pripadá absurdné. Ale myslím, že pointa je v tom, a to by bolo aj na diskusiu, či utrpenie robí ľudí necitlivými, zvlčuje alebo ich robí vnímavejšími k bolesti iných a lepšími.

1 2 >

Pridať komentár