Pravdivý príbeh: Otec ma bil, matka nemilovala, zachránila ma až učiteľka

Najčítanejšie dnes
3 dni
Týždeň

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Každý z nás v živote stretne človeka, ktorý ho ovplyvní a absolútne mu zmení život. Pre mňa to bola učiteľka slovenčiny. Keď som jednej jesene nastúpila do piateho ročníka, netušila som, aký veľký to bude mať dopad na môj ďalší život...


Vyrastala som v naoko normálnej rodine. Takej, akých na Slovensku určite nájdete tisíce. Každú nedeľu sme poctivo chodili do kostola, po nej môj otec zamieril rovno do krčmy. Ja som ustráchane sedela pri nedeľnom obede, ktorý mama stále dookola prihrievala, dúfajúc, že sa otec vráti v znesiteľnom stave.

Od detstva som sa bála jeho tvrdej ruky. Nikdy sa so mnou nerozprával. Len keď som sa dopustila čo i len najmenšieho priestupku, zbil ma a vynadal mi do hlúpych kráv. Nečudo, že v jedenástich rokoch som nemala sebavedomie na rozdávanie. Mama len mlčky trpela otcovo správanie, bála sa zasiahnuť, pretože by pravdepodobne dostala bitku aj ona.


Náš tip na zaujímavé podujatie: Adam Ďurica a hostia - akustické koncerty


Preto som netrpezlivo čakala na deň, keď vyrastiem. Avšak ten bol ešte tak strašne ďaleko. Dieťa sa však vie prispôsobiť všetkému možnému. Najmä, keď je týrané. Aj ja som si našla spôsob, ako uniknúť. Začala som čítať. Všetko, čo sa mi dostalo pod ruku. Knihy som milovala. Chránili ma pred krutým svetom a ukazovali, že dobro má šancu zvíťaziť nad zlom. Verila som, že aj pre mňa sa v tomto svete nájde miesto.

Otcovi som sa snažila v našej domácnosti čo najviac vyhýbať. Vždy, keď sa vrátil z práce domov, išla som sa schovať do svojej izby. Otec si však čoraz častejšie našiel dôvod na bitku. Raz to bol nevysypaný kôš, inokedy dvojka z matematiky. Najradšej by som sa stala neviditeľnou, no to sa žiaľ stávalo len v rozprávkach.

S Jarkou, učiteľkou slovenčiny, sme si sadli. Urobila na mňa veľmi silný dojem. Vždy usmiata, charizmatická žena, ktorá chodila oblečená v batikovaných šatách. Sálalo z nej teplo a najmä ľudskosť, teda to, čo sa mi doma vôbec nedostávalo. Otec ma bil a matka ma zriedkakedy objala. Ktovie prečo sa vyhýbala dotykom.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Vychovala ma stará mama, životu ďakujem za túto lekciu


To Jarka bola z absolútne iného cesta. Prihlásila som sa na literárny krúžok aj krúžok tvorivých rúk, ktorý viedla. Aj keď som kvôli tomu dostala bitku od otca. Mne to však za to stálo. Chcela som byť čo najčastejšie so ženou, ktorá ma chápala aj bez slov.

Dávala som jej čítať príbehy, ktoré som písala po nociach. Dnes sa už smejem nad ich naivným obsahom. Mala som však 11 a vtedy som sa na svet dívala cez inú optiku.

Raz som prišla do školy celá modrinatá. Otcovi sa nepáčilo, ako som si postlala posteľ. A keďže mu alkohol udieral do pravej ruky, opaskom ma bil hlava-nehlava. Vtedy som to už nevydržala. Išla som za Jarkou do kabinetu a povedala, čo sa mi stalo.

O chvíľu sme plakali obe. „Kiež by si bola moja,“ zašepkala. Povrávalo sa, že nemôže mať deti a podľa všetkého to bola pravda. Hneď by som išla bývať k nej. To sa však nedalo. Mala som svojich rodičov, ktorí sa ma z nejakých nepochopiteľných dôvodov nechceli vzdať.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Na druhý deň som Jarke povedala, že som si to všetko vymyslela. Že som spadla zo schodov a z toho mám tie modriny. Bála som sa, aké by to malo pre mňa dôsledky, keby sa rodičia dozvedeli, že som „žalovala.“

Jarka mi však neverila. O pár dní na to u nás zaklopala sociálka. Otec sa tváril ako milujúci tatino, pričom mama mu na všetko súhlasne prikyvovala. Ja som zatĺkala a presviedčala som pani zo sociálky, že to všetko bol výmysel. Keď odišla, otec ma veľmi zbil.

Vtedy som pochopila, že nemám rodičov. Utiekla som z domu a do osemnástky som žila u babky, ktorá netušila, čo sa u nás deje. Jarka ma chodila pravidelne navštevovať a bola mi ako naozajstná mama. Nemohla som u nej žiť, predsa babkina krv mala prednosť pred vzájomnými sympatiami.

Dnes som sama mama. Mám dve deti, ktoré majú starkú Jarku. Učiteľku, ktorá sa pre mňa stala vzorom obety a ľudskosti. Kiež by bolo takých ľudí viac pod slnkom!


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (8)

  • mejo 03.09.2019, 16:00

    Mila VEKA. Presne viem o com a o kom hovoris. Nebudeme ich menovat. Zvazok klucov bol to najmemnej. A co prezivali deti doma oproti tomu je toto slaby clanocek. Hold za komancov bolo rozbitych rodin strasne vela len sa o tom nehovorilo.

  • Veka 02.09.2019, 14:28

    Ponižovanie a ubližovanie aj zo strany súdruha riaditeľa bolo bežné aj na základných školách v MY v 70-80tych rokoch. Istý pán riaditeľ(porevolučný), už je dúfam na dôchodku, dával také doslova bomby chalanom do tváre, že zrolovali lavice od začiatku po koniec triedy a ešte sa im aj vyhrážal. No bol veľký a mal silu, ale v hlave asi naka.ané... Bežne pani zemepisárka švihla veľký zväzok kľúčov niekomu do hlavy, tresla ho priťažkou knihou po hlave, alebo iná, pani matematikárka nechávala kľačať celú hodinu vonku pred triedou holými kolenami na studenej kamennej chodbe, na smiech všetkým. Že iný pán "učiteľ" doslova doboxoval 13 ročného chalana... A teraz vás niekto nazve klamárom a že ste si to všetko vymysleli... Perfektné časy, no nie? Niektorí chalani mali dlho problémy, čo im hlavu držiac ich za vlasy doslova otrieskali o stenu a div aj neoskalpovali. Tie zlé veci, čo sme mávali aj s rovesníkmi doma ani radšej písať nebudem, lebo tento článoček je oproti tomu trapný...

  • Pionier 31.08.2019, 13:57

    Najhoršie bolo vyrastať za čias normalizácie. Súdružky učiteľky nás mlátili palicami, pravítkami, či dreveným metrom. A častokrát hoci aj za "somárske uši" v zošite. Spolužiak často dostával výprask, lebo žil doma v slabších sociálnych pomeroch a nosil zamastené zošity. Učiteľka ho takmer denne mlátila. Mal modré pásy na chrbte aj na nohách. Raz sa dokonca matka prišla sťažovať za učiteľkou. My ostatní sme sa báli doma žalovať, lebo aj od rodičov by sme schytali z druhej strany. Neskôr sme si uvedomili, že aj v robote mali naši rodičia dusno v časoch normalizácie. ... ale cigáňov sa ani nedotkli.

  • Hildy 30.08.2019, 14:45

    Mala som strasne detstvo/ moja vlastna mama sa na mne ventilovala kedy s jej chcelo, {na sestru rukou nesiahla} kopala ma, roztocilao a pustila...Drobne telicko pristalo na rohu kredenca, na stene... Otec sa nezaujimal preco mam modriny, hlavne ze mal svoje komunisticke noviny a spravy. Pre neho bola jeho svet. Dnes by som si sama zavolala socialku a policiu na oboch rodicov. Horsie ale pre ma je to, ze toho ~autsaidra~ a teda pristup ku mne si tak zafixovali, ze aj pred manzelom ma mlatila ako zito. Videl to a robil to tiez. Strasne ma rodina poskodila.

  • gina 29.08.2019, 21:45

    ... a tiež sa mi vynorila spomienka na našu učiteľku zo štvrtej triedy bývalej ZDŠ. Tĺkla nás tenkou paličkou po prstoch. Museli sme urobiť hruštíčku! Najviac sa však "vyžívala v tlčení svojich dvoch synov dvojičiek. Keď ju chytil rapel, tak ťahala aj za ucho, alebo za vlasy nad uchom. Chlapci boli viac uplakaní ako usmiati. My sme sa len nemo prizerali, kedy ju opadne zlosť a nemohli sme nič povedať. Ale doma sme vyrozprávali viacerí svojim rodičom, ako ona vystrája na hodine a spomínam si, že ju potom po nejakej dobe odvolali. My sme si ako trieda vydýchli, Neviem ako skončili jej dvojičky. ... a tiež si spomínam, že sme museli našej matke vykať. Prelomili sme to, až keď som chodila na gymnázium a bolo nám trápne pred spolužiakmi vykať vlastnej matke. Zle na tom bolo to, že som si k nej nevytvorila blízky vzťah. Zostala mi akási cudzia a získala som k nej iba akýsi odstup.

  • gina 29.08.2019, 20:36

    Máš pravdu "Okoloiduvsi". Ja som na tú éru s plniacimi a guličkovými perami už aj stihla zabudnúť. Spomenula som si, že som si nosila z dediny od mojej tety morčacie brká a do nich som dávala náplne. A dodnes si nemôžem spomenúť na bitku, ako ma silno zbil môj otec, keď som bola malá. Vtedy ma matka odniesla ku svojej sestre na dedinu a tam ma nechala až do mojich 4 rokov. Mám však doteraz jednu nepeknú spomienku. Ostal mi v ruke nad zápästím v kosti zapichnutý malý kúsok kovu. Zistili mi to náhodne na rtg, keď som si dala rontgenovať obidve ruky pre úplne iný problém. Mala a mám problém celý život nosiť hodinky. Nevedela som o tom pliešku, Jazva sa vyhojila a nemala som žiadny iný problém. Teraz si lámem hlavu, čo sa vtedy stalo.

  • trader 29.08.2019, 11:20

    Ja som mal podobnych odludov.Ked som mal 18 rokov tak som nechal skolu a odisiel z domu navzdy.Rodicov so videl iba na pohrebe.

  • Okoloiduvsi 29.08.2019, 07:51

    Podobný príbeh poznám, lebo mňa bili tiež - otec aj mama. Priom ma mali radi, ale vtedy proste bola taká doba a bili nás aj učitelia. Každý mal svoju metódu - facky, pravítkom po rukách a tak podobne - aj po holom zadku. Ak ma niekto niektorý deň nezbil, tak som už bol nesvoj. A nikto nechodil do krčmy. Spolužiak Palo Hammel by mohol vyprávať. Potom sa postupne doba menila a brata, ktorý bol o 8 rokov mladší už nebil nikto. A už sa mohli aj žuvať žuvačky a používať guličkové perá. My sme ešte museli používať namáčacie, plniace boli zakázané a "večné" boli zločin. ako prváci sme celú hodinu museli sedieť s rukami za chrbtom a samozrejme chodiť počas hodiny na záchod bolo zakázané. A to bolo len relatívne nedávno. Preto posudzovať z dnešného pohľadu, ako žili ľudia voľakedy je absolútny nezmysel - podobne, ako tie sprosté historické filmy, kde deti nemajú žiadnu úctu voči rodičom a žena k mužovi. Lebo otec bol voľakedy ako Boh na zemi a deti nesmeli rodičom ani len tykať ...

1

Pridať komentár