Pravdivý príbeh: Môj osudový muž bol psychicky chorý, odmietol sa liečiť

Žena

gettyimages

Nás ženy vždy priťahovali zlí chlapci. Mala som možnosť to zistiť na vlastnej koži. Už niekoľko rokov síce žijem v pomerne harmonickom manželstve s Jurajom, mužom, ktorý mi dáva istotu a zázemie, no tomuto zväzku chýba iskra.

Juraj nedostal do vienka tú charizmu, z ktorej ženy idú bežne do kolien. Je síce milujúci manžel, výborný otec no mne vadí tá jeho absolútna jednoduchosť. Nič ho nevie nadchnúť, nesnaží sa prísť na kĺb veciam a hlbšie debaty sú mu absolútne ukradnuté. Nikdy sa hlbšie nezamýšľal nad životom. Sem-tam sa začne rozčuľovať nad politickou situáciou, no to je všetko. Mám ho rada. No cit, ktorý k nemu prechovávam, má od osudovej lásky ďaleko. To Tomáš bol iný prípad…

Spoznala som ho počas letnej brigády v továrni neďaleko Prahy. Počas pár mesiacov voľna som sa snažila zarobiť si nejaké drobné na finančne náročné štúdium, ktoré bolo priveľkým sústom pre mojich rodičov. Pochádzala som z veľmi skromných pomerov, preto som bola zvyknutá si na všetko zarobiť sama. Bola to dobrá skúsenosť, pretože viem, že sa nestratím. Keby som si nenašla miesto v právnickej kancelárii, neohrnula by som nos ani nad manuálnou prácou.


Mohlo by vás zaujímať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás


V obrovskej továrni mi ihneď v prvý deň padol do očí ON. Tomáša, zarasteného umelca, ktorí robil všetko inak ako ostatní, si však všimli aj iné ženy. Bol to presný prototyp zlého chlapca, ktorý nezniesol nad sebou akúkoľvek autoritu. Celý ma opantal. Nabehala som sa za ním, vytvárala sériu „náhodných“ stretnutí, robila všetko preto, aby si ma všimol.

Nanešťastie som vyhrala tento konkurenčný boj. Keď ma zavolal na nočnú prechádzku okolo Vltavy, bola som šťastím celá bez seba. No stačilo len pár stretnutí, aby som pochopila, že Tomáš nie je stvorený na reálny život. Vyštudovaný veterinár, ktorý každému tvrdil, že neskončil ani základnú školu, robil všetko preto, aby sa odlíšil od okolia. A to aj vtedy, keď tým škodil predovšetkým sám sebe.

Všetky peniaze míňal na maliarske potreby. V noci spal necelú hodinu. Ostatný čas venoval pseudoumeniu. Na kartóny čarbal rôzne výjavy, ktoré svedčili o jeho zlom psychickom stave. Od skutočného umenia mal veľmi ďaleko. Ja som ho vtedy obdivovala. Mala som dvadsať rokov a o skutočnom živote som vtedy mala naozaj naivné predstavy.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Môj muž na svadbe ledva vypil prípitok, skončil ako alkoholik


Postupom času som však začala mať zlý pocit. Tomáš mal stavy, kedy absolútne „vypínal.“ Vôbec si nepamätal na to, čo urobil či povedal. Lásku mi vyznal tak, že mi napísal milostné venovanie krvou na stenu. A potom sa ma snažil presvedčiť o tom, že je to normálne.

Po skončení letnej brigády mi písal štyridsaťstranové listy. Jeho riadky nedávali zmysel, absolútne v nich chýbala logika. Dlho som sa však s ním motala, nemala som silu to ukončiť. Verila som, že ho zmením a že keď skončím vysokú, budeme ten najkrajší a najšťastnejší pár pred slnkom.

Avšak potajme som závidela všetkým spolužiačkam, ktoré mali normálny vzťah a nemuseli sa báť toho, čo im zas ten ich milovaný vyvedie. Tomáš napríklad bez ohlásenia prišiel za mnou do Košíc. Z Prahy. No sekol sa, pretože som ten víkend išla za kamarátkou na opačný koniec republiky. Tomáš sa teda zbytočne previezol stovky kilometrov.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Keď som kvôli nemu začala trpieť depresiou, uvedomila som si, že to takto ďalej nejde. Veď takýmto počínaním si vykopem vlastný hrob. Ukončila som to. Darmo prosil a sľuboval, že sa stane „normálnym.“ To by musel ísť na liečenie, ktoré zásadne odmietal.

Veľký zlom v mojom živote nastal ďalšie leto, kedy som opäť išla brigádovať do Čiech. Tentoraz som si užila svoje za pokladňou jedného nemenovaného supermarketu. Zrazu sa v rade zákazníkov objavil Tomáš. Na páse ku mne išla otvorená škatuľka so zásnubným prsteňom. Dodnes netuším, odkiaľ zistil, kde som a čo robím. Keď si predo mnou kľakol na jedno koleno, ľudia stojaci v rade nadšene tlieskali.

Ja som sa rozplakala. Také poníženie som nikdy nezažila. Poprosila som pána z ochranky, nech ho pošle preč. Vtedy som si dala záväzok, že zlí chlapci naozaj nie sú vhodní pre život. Preto som o pár rokov neskôr povedala „áno“ Jurajovi, susedovi, s ktorým sme sa poznali od detstva. A pevne verím, že naša dcéra, ktorá nám pomaly ale isto dospieva, sa bude zlým chlapcom vyhýbať širokým oblúkom.


Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.

Zdroj: gettyimages, gettyimages, SR
Odporúčame