Pravdivý príbeh: Som prekliaty a na vine je moja dedina

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Vyrastal som na slovenskej dedine v jednoduchej rodine. Otec pracoval na družstve, mama bola doma a starala sa o nás a otca. Bolo nás šesť súrodencov a tak sme sa neraz museli uskromniť. Áno, občas sa nám podarilo vychovať prasa, niečo vyrástlo tiež na stromoch v záhrade, no s blahobytom dneška to ani nemá zmysel porovnávať.


Som prostredné dieťa a najstarší brat bol pre mňa vždy postrach. Šikovný a populárny. Doma, v škole, medzi dievčatami. Najmladší brat bol zas maznáčik. Ja, nech som sa akokoľvek snažil, som nikdy nebol ani najlepší, ani najviac milovaný.

Navyše, odkedy si pamätám som ráčkoval. Na dedine je akákoľvek odchýlka od normálu trestom. Dostanete prezývku a žarty vás prenasledujú na každom kroku, až kým sa nevysťahujete, alebo nedostanete do funkcie. Ja som sa nakoniec odsťahoval.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Ako rodičia sme zlyhali, deti nám nedokážu odpustiť


Od prvého dňa v škole ma porovnávali s bratom. Občas to ani nemysleli zle, on bol proste ich referenčným bodom. Nevedeli s kým iným ma porovnať. No spolužiaci si rýchlo našli iné prirovnania. Volali ma kadejako, od zvierat, po predmety. Nadávali do hlupákov, račkujúcich debilov.

Nenávidel som celý svet a veľmi mi to ubližovalo. Brat sa ma nezastával, hoci by určite mohol. Radšej mi povedal, aby som sa nesprával ako baba a postavil sa im. Tak som to skúsil a dostal po papuli, raz, dva, trikrát a mal som dosť. Utiahol som sa, čo zo mna robilo ešte väčšieho čudáka.

Odsudzovali ma nakoniec všetci, ešte aj rodina. Chápali to tak, že sa nad nich vyvyšujem, že sa hanbím za to, kým som. Aj som sa hanbil, ale z iných dôvodov.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Čiastočné vykúpenie prišlo až na učilišti v meste. No smola ma nikdy úplne neopustila. V deväťdesiatych rokoch zatvorili našu fabriku. Robil som potom hocičo a teraz som už na dôchodku.

Žena ma opustila po pätnástich rokoch manželstva. Inú som si nenašiel. Ja z toho viním našu dedinu. Prekliali ma alebo čo, kým som bol mladý a už ma to nikdy neopustilo. Nie som zlý človek, ale občas dúfam, že tí, čo boli ku mne najhorší, trpia! Neželám im nič dobré!


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (13)

  • Rudea 29.03.2019, 07:10

    Ľuboš, s poslednými tromi vetami úplný súhlas...pravdivo si to napísal.

  • ľuboš 28.03.2019, 16:18

    Rudea : nerád píšem frázy a otrepané klišé kecy... :) Najradšej na príkladoch odsledovane zo života... Samozrejme, som toho názoru, že je vždy lepšie, keď Ťa ohováraju a závidia, než Ťa lutuju.. A toto jednoducho nejde bez vlastného úsilia. Nejde.

  • Oľga 28.03.2019, 14:20

    Na prekliatie neverím. Neželať nikomu nič dobré svedčí o vnútornej nevyrovnanosti, frustrácii, komplexoch. Nedávno sme mali jedno stretnutie, na ktorom sa objavil istý distingvovaný pán na peknom aute. Sprevádzala ho sympatická manželka. Rýchlo sme zistili, že je to chlapec z našej dediny, z rodiny, ktorá žila bez otca a veľmi skromne. Chlapec zhodou okolností mal tiež vadu reči. A tak bol často obeťou útokov silnejších a sebavedomejších detí. Tento pán povedal: Musel som odísť niekam ďaleko, aby som niečo dosiahol. Tu v dedine by som navždy pre každého zostal iba chudákom. Teraz žijem tam, kde si ma vážia.

  • Rudea 28.03.2019, 13:54

    Ľuboš, teba tuším chce každá okrem tej tvojej:-)..a vieš prečo? Lebo tá "každá" s tebou nežila, zidealizovali si ťa...keby s tebou žili, možno by hovorili inak. Na druhej strane keď žena v rokoch banuje za detskou láskou, tiež nie je v poriadku...a že tebe to imponuje...

  • Stano 28.03.2019, 13:48

    Žiaľ toto je nevýhoda prostredného dieťaťa. Najstaršie je prvorodené a najzodpovednejšie a najmladšie je roztomilé a najmillovanejšie ako sa tu aj píše, a na prostredné sa akosi zabúda. Bohužiaľ nie len u autora ale vo svete je to tak, takže žiadne prekliatie, len čistá smola. Ale presne ako píše zuzana, treba sa zaťať a urobiť hrubú čiarum, lebo kto sa ľutuje, skončil.

  • ľuboš 28.03.2019, 13:39

    Hm, zaujímavé.. Treba si zvýšiť atraktivitu, aby bolo vyššie sebavedomie.... To sa da získať jedine VLASTNÝM ÚSILÍM.. Keď som bol ako chlapec zaľúbený do spolužiačky, bolelo, keď chodila iba so staršími spolužiakmi, z vyšších ročníkov .., lebo my, ci ja, sme boli ešte mladí... :)) No, skrátim to, po prvom stretnutí po skole sa nevedela odtrhnúť odo mňa... A celkom mi dobre padlo, aj padne, že ešte po rokoch lutovala...., tuším, dodnes. Takže, milý Chlape, prestať sa ľutovať, začať makať, študovať a keď prídeš do dediny na najnovšej S class, bude Ti to síce trápne, smiešne, ale na dedinu iba to platí :))))

  • Kikuš 28.03.2019, 12:09

    Syndróm stredneho dieťaťa keď sú súrodenci rovnakého pohlavia. Veľmi dobre viem, o com sa tu píše

  • zazka 28.03.2019, 11:46

    Fúha. ťažká depka... Mnohí majú smolu a mnohí vyštartovali život nie zrovna skvele. Ale treba sa pzviechať a ísť ďalej. Kto sa ľutuje, ten zastal. Človek sa má otriasť, urobiť hrubú čiaru za všetkým zlým a skúsiť nájsť svoje miesto pod slnkom, tak aby mu bolo dobre. A pustiť dušu vyvetrať, nenosiť v sebe zášť, nenávisť a ľútosť a krivdy. To len zaťažuje dušu a človek sa nemá energiu postaviť a ísť. Aj v neskoršom veku sa dá nájsť partner a zmysel žiovota.

  • Eva 28.03.2019, 10:56

    Žiadne prekliatie..slabý človek s ktorým sa to vlečie celý život...nie každý vie nájsť silu z toho zlého čo sa mu stalo..ale dobrý človek z neho tiež nie je..bohužiaľ

  • Peter 28.03.2019, 09:17

    A niečo ešte depresívnejšie by sa nenašlo :-)

1 2 >

Pridať komentár