Pravdivý príbeh: Som čiernou ovcou právnickej a lekárskej rodiny

Najčítanejšie dnes
3 dni
Týždeň

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Mám 43 rokov a veľmi dobre si uvedomujem, že vykročiť z tieňa očakávaní vlastných rodičov si vyžaduje obrovskú dávku odvahy. Mne sa to podarilo, i keď to nebolo vôbec jednoduché. Riadila som sa však vnútorným pocitom a vlastnou intuíciou. To je to, čo nikdy nesklame.


Vyrastala som v bohatej a uznávanej rodine, v ktorej mal každý tituly pred menom i za menom. V našej rodine ste sa mohli vybrať len po dvoch koľajach. Prvá bola kariéra právnika, druhá lekára. Tretia možnosť u nás neexistovala.

Bola som z troch detí najmladšia. Keď som sa narodila, moji staršia bratia už drali gymnaziálne lavice. Moja mama ich nazývala „slniečka,“ pretože vyhrávali všetky olympiády a na ich vysvedčení sa neobjavila ani jedna dvojka. Nemali však kamarátov, nechodili von, len celé dni strávili s nosom zapichnutých v učebniciach. Martin sa stal lekárom a Juraj právnikom. Rodičovské kontakty im pomohli naštartovať takú kariéru, o ktorej sa ich rovesníkom mohlo len snívať.

Avšak ja som bola z absolútne iného cesta. Radšej som behala po vonku s partiou chlapcov, s ktorými sme podnikali rôzne výpravy. Vždy som sa vrátila celá ufúľaná, no vyslovene šťastná. Moja dokonalá matka z toho dostávala infarkt. Zakaždým. Myslela si, že ma škola dá do laty, ale našťastie sa to tak nestalo.


Náš tip na zaujímavé podujatie: Adam Ďurica a hostia - akustické koncerty


Stretla som sa tam na tú dobu s nezvyčajne chápavou učiteľkou, ktorá si všimla, ako pekne kreslím. Snažila sa ma čo najviac podporiť, i keď som zaostávala v klasických predmetoch. Základnú školu som skončila s trojkami, čo obaja moji rodičia brali ako neskutočnú hanbu. Napriek tomu ma silou-mocou tlačili na gymnázium, na ktoré som jednoducho nemala. Ani ma to netrápilo. Vedela som, že slnko nesvieti len na právnikov a doktorov. Na gymnázium som nakoniec nastúpila, pretože ak máte správne kontakty, skutočne sa dostanete kdekoľvek.

Nebola som však šťastná. Miesto toho, aby som dávala pozor na hodinách fyziky či chémie, som si kreslila. Na polroku mi hrozilo prepadnutie z viacerých predmetov. Vedela som, že takto nezmaturujem. Nepomohol ani krik rodičov, ani dohováranie, ani domáce väzenie.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Nakoniec som sa obrátila na triednu učiteľku, ktorá mi poradila strednú priemyslovku zameranú umeleckým smerom. Rodičia najprv nechceli počuť o mojom prestupe, no keď som im povedala, že inak sa nebudem vôbec učiť, nakoniec ustúpili.

Tam mi štúdium išlo oveľa ľahšie. Hneď som mala oveľa lepšie výsledky, najmä z odborných predmetov. Rada som tvorila, či už z dreva, kameňa alebo z kovu. Po skončení školy som si našla prácu v malej galérii, v ktorej som dostávala minimálny plat. Odmietla som ísť na vysokú. Rodičia sa za mňa hanbili a všade vraveli, že sa do školy ešte vrátim, len som si dala odklad. Všetci však vedeli, že to nie je pravda. Som rada, že sa mi podarilo prekonať svoj strach a kráčať vlastným životom. Som šťastná, aj keď moje meno nezdobí žiaden z titulov. Moja mama, hoci je už dôchodkyňa, to však doteraz nevie prijať. Aj moje deti sa snažila nalákať na právnickú či lekársku kariéru. Našťastie tie majú vlastnú hlavu a nenechajú sa zmanipulovať.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (9)

  • evelina 13.09.2019, 13:48

    Alexdada, je výborné, že si v živote spokojná a šťastná a nech ti to vydrží. Napísala som len svoj názor na veľmi zle vymyslený príbeh... V našej rodine máme všetci vš vzdelanie, ale nikto sa s tým nepýši, nikomu nevadia tituly pred menom alebo za menom, niektorí vyštudovali dve vš takmer súčasne, napr. právo, manažment a ekonómiu. Teda, kto na to má, študuje a kto nemá, komentuje :) Pisateľka sa narodila, keď jej bratia boli už gymnazisti teda s asi 15-ročným rozdielom, vyrastala asi ako jedináčik, všetko, čo si zamanula, dostala... Jej matka ju mala zrejme až po 40-tke, dnes môže mať viac ako 83 rokov a "nahovára" deti pisateľky na vš štúdium. Pisateľka je šťastná, lebo robí prácu, ktorá ju baví a za minimálnu mzdu. Ak štvorčlenná rodina netrie biedu, tak len vďaka manželovi a jeho zárobkom! Pisateľka má 43 rokov, do dôchodku ďaleko, ale minimálny dôchodok nebude žiadne terno.... Toto som vyčítala s porozumením z článku ! Ale tvoj názor rešpektujem, nemusím s ním súhlasiť.

  • Alexdada 13.09.2019, 09:31

    @evelina - ona nezhadzuje tituly svojich rodičov a bratov - nič také tam nepíše.... Len má úplne iné zameranie a talent a jej rodina sa s tým nedokázala vyrovnať a zrejme sa za ňu hanbia...A že si neurobila VŠVU? Keď ti celý život niekto otĺka vysokú školu, máš toho plné zuby.... ja mám tiež VŠ, a podobne ako píše "Nikto", robila som riaditeľku odboru v jednej z najväčších firiem na Slovensku. Našťastie som si dávno uvedomila, že pracujeme preto, aby sme mohli dobre žiť a nie naopak. Dnes som len "zamestnanec", odmietla som nejaké "ponuky", ale milujem cestovanie, milujem svoj život taký, aký si ho môžem urobiť. Milujem žiť tak, ako ja chcem, a nie ako môžem... @Nikto - ano, aj mňa by politika bavila, ale v normálnej krajine... BTW - mám hyperaktívne dieťa, a od malička mi odborníci hovorili, že nič viac pre neho nemôžem urobiť, ako ho podporovať vo veciach, ktoré ho bavia a v ktorých bude šťastný..... Dnes je z neho dosť úspešný človek, síce má "bordel v izbe", a veľa bežných vecí ho nebaví, ale v tom, čo robí je veľmi šikovný...

  • Dana 12.09.2019, 17:05

    Dieta sa do ucenia nema nutit,ma sa podporovat...

  • xxx 12.09.2019, 13:26

    Nielen talent, ale treba sa aj snažiť, stále na sebe pracovať a odmakať si to. Jednoduchšie sa je zašiť sa niekde za minimálku a spoliehať sa, že financie/bývanie vyrieši manžel.

  • evelina 12.09.2019, 11:03

    Vypisuje tu najmladšie rozmaznané dieťa, ktoré si postavilo "hlavu" a v živote sa správa po svojom....nech je naďalej šťastná ! Ale keďže nemala na vysokú školu, na získanie titulov pred menom a za menom, zhadzuje vzdelanie rodičov aj bratov ....a to sa mi nepáči. Aj keď tlačenky rodičov pomohli k bezproblémovému prijatiu bratov či už na právo alebo medicínu, oni na to štúdium mali a tie vysoké školy aj dokončili.... Keby na to mala aj ona, mohla si "urobiť" vysokú školu výtvarných umení ...tam nie je ani matika ani fyzika ani chémia, ale treba na ňu TALENT !

  • Nikto 12.09.2019, 09:58

    Aj ja som to tak urobil. Ale až po 45-ke. Po úspešných olympiádach, červenom diplome - a pritom s minimom štúdia a stále na ulici, vojenčine na západnom okruhu, námestníčení a neskôr MBA (to už bolo ťažšie - lebo angličtina) a ukončení kariéry v kresle generálneho riaditeľa. Keď budem veľký ešte možno skúsim politiku :) Ale nie v tomto kriminálnom hnoji (už riaditeľovanie bolo na grcanie :(

  • Oľga 12.09.2019, 09:45

    Nie je dôležité, čo človek robí, akú prácu si vyberie. Dôležité je, aby tú prácu robil dobre, aby bola užitočná a aby z nej mal človek radosť.

  • Vlado M. 12.09.2019, 08:54

    Ako povedal klasik - Vlastné ambície rodičov našťastie nie sú dedičné. :-)

  • xxx 12.09.2019, 07:52

    Tiež som o tom sníval. Netrápiť sa životom v náročnej škole a v zamestnaní. Jednoducho prevegetiť život, nech sa stará niekto iný, nech on zabezpečí financie a ja sa prekávičkujem v pohodovej práci bez stresov, čistá hlava. Prídem domov, nik mi z roboty nebude volať, žiadna zodpovednosť a žiadny stres, žiadne dovzdelávanie, školenia, skúšky, služ. cesty, skrátka čistá hlava. Takéto ženy čo sa prevegetili životom, nevedia čo je reálny život, tak z takých sú tie najhoršie svokry. Majú milión času a skreslené predstavy o živote.

1

Pridať komentár