Väčšinu života som bola obklopená mužmi. Vyrastala som s dvoma staršími bratmi. Svojho muža som si vzala hneď po strednej škole. Postupne sa nám narodili dvaja synovia, Adam a Roman.
Keď nám mladší Adam priniesol domov ukázať svoju priateľku, potešila som sa. Konečne ženská spoločnosť v dome. S Mirkou boli spolu skoro šesť rokov. Všetci sme čakali, že sa vezmú. Adam nás však prekvapil. Zo dňa na deň sa s Mirkou rozišiel kvôli kolegyni z práce. V rodine sme ostali zaskočení, ale Adam mal z Aleny hlavu v oblakoch. Keď nám ju predstavil, aj sme chápali prečo. Alena bola spočiatku veľmi milá a sympatická. Do roka sa s Adamom vzali. Pri prvomanželskom bozku bola tichým svedkom už aj malá Vierka, ktorú nosila Ala v tom čase pod srdcom.
Mohlo by vás zaujať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás
Veľmi som sa potešila. Konečne malá princezná v rodine. Plánovala som si, ako budem Alenke s malou pomáhať. Bývali ani nie pol hodinu autom od nás. Ponúkla som sa, že sa môže na mňa s čímkoľvek a kedykoľvek obrátiť. „Nebojte sa, naši bývajú na rovnakej ulici ako my. Keby niečo, zavolám mamu.“ Trocha ma aj mrzelo, že nemôžem byť pri nich tak blízko ako svatkovci, tak som sa snažila pomôcť aspoň s nákupom vecí potrebných pre Vierku. Každý týždeň som po Adamovi poslala nové pekné kúsky oblečenia alebo hračky. Odniesla by som ich aj osobne, ale Adam sa začal vyhovárať, že jeho žena tehotenstvo nenesie ľahko. Hormóny ňou lomcujú, nálada sa jej neustále mení, nemá rada, keď ju vyrušujú cudzí ľudia. Ostala som zarazená, že rodinu svojho manžela berie za cudzích, ale neprikladala som tomu väčší význam. Myslela som, že po pôrode sa situácia zmení.
Na jeseň Alena porodila. Celú noc sme boli ako na ihlách, keď nám o pol tretej v noci pípla správa s obrázkom malej Vierky. Pokrčená, vlasatá prvá vnučka. Nevedela som sa dočkať, kedy ju budeme môcť prísť navštíviť. Adam sa však ani po dvoch týždňoch netváril, že by nás na návštevu zavolať chcel. Boli to samé výhovorky, prečo sa to nedá. Napokon po mesiaci som už bola neoblomná a pozvala sa sama.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Z vlastného syna som urobil trosku. Odpustí mi niekedy?
Keď sme s mužom prišli, videla som na nevestinej tvári, že nie je z našej prítomnosti nadšená. Aj atmosféra v dome bola zvláštna. Zobrala som si Vierku na ruky. Cítila som, ako na mňa Alena uprene pozerá. „Tak Vierku nedrž, ak ťa môžem poprosiť, nemá to rada.“ „Tak rýchlo sa s ňou neprechádzaj, dávaj pozor, drž jej dobre hlavičku“, pokračovala vo svojich upozorneniach. To už som nevydržala „Alenka, vychovala som dvoch synov, ešte si pamätám, ako sa držia malé deti.“ Po hodine nás Adam nenápadne poprosil, či by sme nemohli už odísť. Idú malú kŕmiť, Alena chce mať vtedy pokoj. Bola som rozčarovaná. Cestou domov som sa mužovi v aute rozplakala. Bolo evidentné, že Alena nás nemá v láske a čo bolo najhoršie, mala som pocit, že Adam je celý pod jej vplyvom. Nechápala som, prečo a za čo nás trestá cez Vierku.
O pár dní som synovi zavolala. Chcela som, aby mi vysvetlil, čo sme Alene spravili, že sa k nám tak na návšteve správala. „Ále mami, nechaj to tak. Len mala zlú náladu, o nič nešlo.“ Mne však išlo. Malú Vierku som od našej návštevy nevidela pár týždňov. Buď boli chorí alebo sa Alena bála, že jej dcéru nakazíme my, keď bolo práve chrípkové obdobie. Raz nemali čas, alebo mali tisíc výhovoriek, prečo nemôžeme prísť. Volala som preto syna s vnučkou k nám. Nech nás prídu pozrieť. Adam sa vykrúcal, nakoniec sa mi priznal, že si to Ala neželá. Bývame v centre mesta, nepotrebuje, aby dieťa chytilo nejakú alergiu. Veď sa tu nemáme ani kde prechádzať, to boli jej argumenty. Rozčuľovalo ma to, ale nechcela som si svoju zlosť vylievať na Adamovi. Bol chudák ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Bolo mu ma ľúto, na druhej strane si nechcel pohnevať ženu.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Syn spáchal samovraždu – a nik nevie prečo
Povedala som si, že Alene dám ešte šancu. Blížili sa Vierkine prvé narodeniny. Adam mal v tom čase veľa roboty, od rána do večera bol v práci. Len mi oznámil, kedy sa oslava uskutoční, keby niečo, mám zavolať Alene. Napiekla som tortu, nakúpila darčeky. Keď sme prišli, ostala som prekvapená. Boli u nich len Alenini rodičia a my. Ako neskôr vysvitlo, Adamovmu bratovi Romanovi aj so ženou prísť zakázala. Vrátili sa práve z Egypta „nebudem riskovať, že niečo odtiaľ priviezli a malá bude chorá“, zahlásila Ala.
Jogurtovej torty, ktorú som doniesla sa ani nedotkla. Poďakovala a odložila ju do kuchyne. Ani si nedala tú námahu, aby ju, aspoň zo slušnosti, položila na stôl k ostatným jedlám.
Najhoršie však pre mňa bolo, keď som si chcela zobrať Vierku na ruky. Hneď sa rozplakala. Ani som sa nedivila. Naposledy ma videla pred piatimi mesiacmi. Za to keď si ju zobrala na ruky svatka, Vierka bola spokojná. Bolo mi jasné, že jej Alena nebráni v stretávaní sa.
Zanedlho bude mať Vierka už dva roky. Koľkokrát sme sa od jej minuloročnej oslavy stretli, viem zrátať na prstoch jednej ruky. Je mi to veľmi ľúto. Koľko mladých sa odsťahuje ďaleko od domu a babky vidia svojich vnukov možno dvakrát do roka. Ja s mužom, hoci bývame v tom istom meste, si stretnutie s vnučkou musím doslova vynucovať od vlastného syna. Neviem, čo sme urobili zle, ale úprimne hovorím, že sme sa snažili, ako sme najviac vedeli.
Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.
Zdieľať na