Dni sa skracujú a sú stále chladnejšie. Možno viacerí v tomto období siahneme aj po starých fotkách, aby sme si pripomenuli tých, ktorí tu už s nami nie sú. Spomienku im môžeme venovať aj počas Sviatku všetkých svätých, ktorý slávime 1. novembra, alebo na Dušičky 2. novembra.
Práve obdobie Dušičiek je tajomné a má svoje zvláštne čaro. Cintoríny opeknejú, hroby sa pýšia kyticami chryzantém a rozžiaria sa množstvom svetielok. Stojíme pri nich a myslíme na našich blízkych, ktorí tu žili pred nami, alebo ktorí časť cesty kráčali popri nás, no museli ju opustiť skôr. Hoci fyzicky ich už nemôžeme objať, možno v týchto okamihoch cítime ich prítomnosť. Máme pocit, že nás chránia, že sú našou oporou. Smútok je zrazu znesiteľnejší a do duše sa nám vkráda pokoj a zmierenie.
Smrť je prirodzené vyvrcholenie života
V rýchlom kolobehu života nie je veľa príležitostí zastaviť a zamyslieť sa nad našou smrteľnosťou. Smrť sa totiž stala akýmsi zvláštnym fenoménom. Na jednej strane nám je každodenne servírovaná médiami takpovediac v priamom prenose, na strane druhej sa o nej seriózne hovorí len málo. Akoby sa nás netýkala, akoby „patrila“ len ostatným. Spoločnosť preferuje pocity šťastia, posilňuje kult zdravia a mladosti. No pravda je taká, že aj keď o seba akokoľvek dbáme a staráme sa o svoje zdravie, so smrťou budeme skôr či neskôr konfrontovaní. Je prirodzeným vyvrcholením života a chvíle strávené pri hroboch našich blízkych nás nútia uvedomiť si, čo je skutočne dôležité.
Krása spomienok
Spomienka na zosnulých je príležitosťou zamyslieť sa nad tými, ktorí sa z našich životov vytratili. Niektorí odišli pred pár mesiacmi, iní pred mnohými rokmi. Na niektorých sa rozpamätáme raz za čas, iní sú v našich srdciach prítomní každodenne. Či ide o kamaráta z detstva, kolegu, starého rodiča, matku či manžela – spomienky sú tým najcennejším, čo vlastníme. V mysli sa nám vynára ich chôdza, tvár, gestá, hlas či skutky… Rovnako do spomienok pohrúženého vidíme aj známeho pri susednom hrobe a desiatky ďalších pri hroboch svojich blízkych. V tej chvíli možno pocítime zvláštny súzvuk duší: Spomienky nás spájajú, sú vyjadrením toho, že sme nezabudli, že síce ideme ďalej, no stopa našich blízkych v nás natrvalo zostáva.
Mohlo by vás zaujať: Dušičky sú za dverami: Kde kúpiť najlacnejšie kahance a čo so sebou na hroby?
Tiché rozhovory
Keď stojíme pri hrobe, vnímame ticho a mier, ktorý vládne okolo. V tom okamihu nás nezaujíma budúcnosť, nepociťujeme strach z neúspechu. Všetko nepodstatné sa rozplýva a zostáva len láska. Možno nás zaplavia pocity, ktorým sa počas roka bránime, alebo na ktoré nám nezostáva priestor. Možno nám po tvári začnú stekať slzy… Ticho, do ktorého sme ponorení, je navyše liečivé. Aspoň na chvíľu nás oslobodzuje od neustáleho prúdu informácií, povinností a všadeprítomného stresu.
Čo robiť, keď rozjímame a spomíname? Môžeme sa napríklad so zosnulým skúsiť porozprávať. Človek predsa nepotrebuje vždy počuť odpoveď. Môžeme mu v duchu povedať, ako sa máme a ako veľmi nám chýba. Zastaviť sa a nájsť si chvíľu na uctenie pamiatky je jednoducho veľmi dôležité, aj keby nás celý svet presviedčal, že na takýto luxus nemáme čas. Nenechajme si teda návštevu cintorína a zapálenie sviečok pre našich blízkych ujsť, má to význam bez ohľadu na to, či je človek veriaci, alebo nie.
Ako často navštevujete hroby svojich blízkych? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.
Zdieľať na