Čím väčšie dieťa, tým väčšie problémy. Aj tak by sa dala zhrnúť nasledovná téma. Ide o situáciu, kedy dospelé dieťa „nevyletí z hniezda“, ale zostane bývať u rodičov. Pre niekoho je možno táto možnosť vítaná, vo väčšine prípadov je však syn či dcéra po tridsiatke, už neželanou súčasťou domácnosti. A to nielen kvôli nedostatku priestoru, či pretrvávajúcej starostlivosti oň, ale aj kvôli často nadmernej finančnej a psychickej záťaži pre rodičov. Ako sa z tejto pasce dostať?
Keď je čas odísť
Niektoré deti odchádzajú z domu už v osemnástich, iné po dosiahnutí určitého stupňa vzdelania. Väčšinou si mladí ľudia nájdu po škole prácu, odchádzajú za ňou a osamostatňujú sa. Niekedy to ale tak nie je. Nájdu sa totiž „deti“, ktorým domáci „all inclusive“ absolútne vyhovuje a nechystajú sa pohodlné brány rodičovského hniezda v najbližšej dobe, resp. nikdy opustiť. Neraz sa tento problém týka najmä jedincov neschopných zaradiť sa do normálneho života, či už z dôvodu zdravotných problémov, kvôli nedostatočnému vzdelaniu, neschopnosti zamestnať sa, z pohodlnosti, závislosti, ale aj z dôvodu zneužívania rodičov, či ich finančných možností.
Tiež by vás mohlo zaujať: Rozpad manželstva po odchode detí: Môže hroziť aj vám?
Sú na vine rodičia?
V určitých prípadoch áno, no nie vždy je to tak a nech sa rodičia akokoľvek snažia, aby sa ich dieťa osamostatnilo, ich úsilie je márne. „To, že deti zostávajú doma, ako keby rodičom na krku, je v prvom rade zapríčinené tým, že sa o toto rodičia vedome alebo nevedome usilujú – „aby sa mal kto o nás v starobe postarať“ a do určitej miery to ovplyvňuje aj sociálna politika štátu. Na treťom mieste je to aj istá pohodlnosť detí. Nedá sa teda hovoriť o chybe rodičov, ale o určitom vedomom alebo nevedomom zámere a strachu o svoju budúcnosť,“ vysvetľuje PhDr. František Skokan, z ambulancie klinickej psychológie Fesko v Žiline.
Nejde len o najmladších „maznáčikov“
Odborník tvrdí, že v minulosti platilo pravidlo najstaršieho, teda, že majetok ostával najstaršiemu dieťaťu. Kultúrnym vývojom sa však dospelo k tomu, že doma zostáva najmladšie dieťa, no ani to nemusí byť pravidlom. „Aktuálne by sa dalo povedať, že doma zostávajú najmä tí, ku ktorým má jeden z rodičov bližší vzťah, resp. dieťa, ktoré v ranom detstve možno trpelo viac chorobami a vyžadovalo lepšiu starostlivosť,“ vysvetľuje odborník na psychológiu.
Tiež by vás mohlo zaujať: Rozpad vzťahu kvôli deťom: Môže hroziť aj vám?
Kde nastala chyba?
Podľa psychológa tkvie tajomstvo v usmerňovaní detí, no aj samých seba. Malo by to byť podľa neho systematické prezentovanie určitých postojov či zámerov už od narodenia detí. „A potom, keď deti dospejú, berú automaticky, že odchádzajú z hniezda. Keď toto rodičia zanedbali, tak im neostáva nič iné, len natvrdo požiadať svoje dieťa, aby sa osamostatnilo a teda odišlo z rodičovského domu. A samozrejme, rodičia by mali byť vnútorne presvedčení, že to chcú,“ ozrejmuje psychológ.
Problém aj pri závislostiach
Rodičia podľa špecialistu často len direktívne rozhodujú namiesto detí a nekonzultujú s nimi rôzne rozhodnutia. Keď potom dôjde k určitým problémom, napríklad závislosti takéhoto dieťaťa, celá situácia sa zvláda ešte ťažšie. „Potom je ťažko takéto dieťa prinútiť, aby išlo napríklad na liečenie, keď podľa zákona je samostatná nezávislá osobnosť zodpovedná za svoje správanie a konanie,“ ozrejmuje špecialista, podľa ktorého je niekedy, najmä vo vypätých situáciách, riešením aj výmena zámky. Psychológ hovorí, že bohužiaľ často podliehame tlaku okolia a k takémuto kroku sa neodhodláme, lebo čo si o nás pomyslia susedia, alebo okolie. Nesmie sa podľa neho zabudnúť ani na to, že je to veľmi zakorenené aj v kresťanskej viere.
Tiež by vás mohlo zaujať: Konflikty s chladnou hlavou: Ako uspieť v hádkach a nenechať sa vytočiť?
Čo robiť s dospelým dieťaťom?
Ide síce o dieťa, no nemožno zabudnúť na to, že je to už dospelý jedinec. Ten má určité práva, avšak aj povinnosti. A teda ak býva pod jednou strechou s rodičmi, malo by byť automatické, že prispieva aj na chod danej domácnosti a podieľa sa na všetkých výdavkoch v súvislosti so starostlivosťou o bývanie. „Často robia rodičia takú chybu, že ponúknu dieťaťu možnosť, aby ostalo doma bývať a šetrilo si peniaze na svoje bývanie a keď už má 30-40 rokov ťažko s takouto osobou pohnúť, aby začala preberať zodpovednosť sama za seba,“ radí skúsený odborník.
Príklad si berte aj z prírody
Aj vo zvieracej ríši platia striktné pravidlá a mláďatá každého druhu sa musia v určitom veku nemilosrdne postaviť na vlastné nohy. „Rodičia by si mali zobrať príklad z prírody, kde končiac určitým obdobím jednoducho sa rodičia o svoje mláďatá prestanú starať, resp. ich vyhodia z hniezda,“ uzatvára žilinský psychológ, PhDr. František Skokan.
Bývate v spoločnej domácnosti s „dospelým dieťaťom“? Ako to u vás funguje? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii.
Zdieľať na