Pravdivý príbeh: Svoju starostlivosť som venovala psovi, zabúdala som pritom na svoju rodinu

žena pijúca čas

Psík vniesol do môjho života radosť, takmer som však zabudla na rodinu (Zdroj: GettyImages)

Bola som obyčajná žena, ktorá žila pre rodinu. Takmer hneď po škole som otehotnela. Najskôr sa nám narodila Anička. Utešené plavovlasé dievčatko. Do troch rokov k nej pribudol aj Jurko a moja materská sa tak výrazne predĺžila. 

Žilo sa nám pomerne dobre. Nevyčnievali sme, ale ani sme si nemuseli odopierať od úst. Bývali sme v domčeku, ktorý sme si postupne zveľaďovali. Najskôr zvnútra, potom zvonka. Dokonca časom pribudol aj bazén. Ja som sa po materskej zamestnala ako pomocná sila v jednej účtovníckej firme. Po nejakom čase mi bola vložená dôvera a mala som na starosti najvýznamnejších klientov.

S manželom sme nemali problémy, mali sme sa radi a deťmi som sa všetkým hrdo pýšila. Viem, že nie každý má šťastie na deti. Celý čas v práci som myslela na to, ako sa im darí v škole a po práci som utekala domov, aby som sa im mohla venovať. Navariť, naučiť sa s nimi, urobiť domáce úlohy, zahrať sa. Boli pre mňa všetkým.

O to ťažšie som vnímala fakt, že sa mi menia pred očami a rastú. Čoraz menej ma potrebovali. Keď odišli na vysokú školu, niesla som to ťažko. Zo začiatku chodievali domov každý víkend. To ste mali vidieť tú hostinu. Upratané, navarené, len aby sa im doma páčilo. Po čase však chodili menej a menej. Vraj mali veľa učenia, nechcelo sa im cestovať, do toho si našli partnerov. Nakoniec v mieste ich školy zostali bývať v podnájme, vraj si tam ľahšie nájdu brigádu ako u nás. Bola som rada, ak prišli raz za dva mesiace.

Kamarátky som nemala, iba kolegyne. Manžel trávil čas v práci, a potom stále niečo majstroval v dielni. Cítila som sa opustená a nepotrebná. Až kým neprišli Vianoce. Deti zrejme vycítili, ako mi je. Pod vianočný stromček som dostala psíka. Šteniatko nádhernej dlhosrstej čivavy. Nikdy predtým som psíka nemala. To bolo počas sviatkov radosti. Nielenže som mala doma deti, pribudol nám aj nový člen rodiny.

Po pár dňoch deti odišli a ja som zostala s Bennym sama. Zrazu bolo potrebné zladiť prácu s venčením, učením hygienických potrieb a mnohým ďalším. Priznám sa, keď som si našla nové čižmy úplne rozhryzené, nebolo mi všetko jedno. Aj som ho vyhrešila aj dala tomu malému čertovi novinami po zadku. Po pár minútach mi ho však prišlo ľúto. Určite som mu iba chýbala. 

Z Bennyho sa stal môj perfektný spoločník. Nakúpila som mu tie najkrajšie vecičky. Veď bol predsa taký malý a ja som nechcela, aby mu bola zima. Výberové granulky, hračky od výmyslu sveta a prípravky na kúpanie a česanie. Rozmaznávala som si ho. Chodili sme spolu aj na prechádzky, to vám bolo radosti. Našla som u nás v okolí také miesta, ktoré som predtým ani nepoznala. Čo nevládal Benny vyšliapať, to som ho odniesla na rukách. Zhovárala som sa s ním, ako s malým dieťaťom a vedela som, že mi rozumie aj keď mi neodpovedá. Bola som opäť šťastná. Benny ma naplnil pocitom, že ma má opäť niekto rád a nepatrím do starého železa.

V jeden letný víkend sa ohlásili obe deti na návštevu. Anička, moja staršia dcéra, priviedla okrem partnera aj jeho 5-ročnú neter Paulínku, vraj aby sa mohla okúpať v bazéne. Nemala som nič proti tomu. Horúca sobota sa však z idylky razom zmenila na fiasko. To malé dievčisko vkuse naháňalo Bennyho, aj keď som jej jasne povedala, že to nemá rád.

Chudák psík, schovával sa pred ňou a pýtal sa na ruky. Keď sa už zdalo, že si dá povedať, Paulínka urobila niečo, čo ma vytočilo do vývrtky. Psíkovi stúpila na labku, ten zakňučal a viac mi nebolo treba. V amoku som na ňu vybehla. Neviem, čo to do mňa vošlo. Na to sa moja dcéra s partnerom a plačúcou Paulínkou postavili na odchod. Syn Jurko spolu s mojím manželom iba neveriacky pozerali a nerozumeli, čo sa deje, zatiaľ čo ja som ratovala psa. Tak mi bolo ľúto môjho malého štvornohého bábätka.

Ubehlo niekoľko mesiacov, počas ktorých sa deti doma neukázali. S Aničkou sme spolu nekomunikovali a Jurko mi len sem-tam zodvihol telefón. Ani by som si to nebola všimla, až kým som nezačala riešiť Vianoce. Vtedy prišiel veľký zlom. Obe deti odmietli prísť domov. Dohodli sa, že Vianoce strávia spolu a vraj je pozvaný aj manžel. Ja nie, mňa tam nechcú. Vyčítali mi Bennyho, vraj mi podľa nich z neho úplne preskočilo. Ako keby to malé stvorenie za niečo mohlo. Manželovi som zakázala ísť.

Štedrý deň sme strávili potichu, bez slov, dokonca ani na Bennyho som nemala náladu. Vtedy, keď pri stromčeku nebol nikto okrem mňa, manžela a psa som si začala uvedomovať svoje správanie. O štvornohého miláčika som sa starala až príliš. Vnímala som ho, ako dieťa, o ktoré sa opäť môžem starať. Deťom som sa ospravedlnila a priznala sa im, že som bola rada, že niekoho pri sebe mám. Naše vzťahy sú ešte kostrbaté, ale verím, že sa to časom zlepší. Na psíkovi sa už snažím toľko nelipnúť. Alebo sa tak aspoň tvárim pred deťmi.

Zdroj: plnielanu.sk
Odporúčame