Väčšina ľudí, ktorá vlastní domáce zviera, naňho nedá dopustiť. Svojich štvornohých miláčikov rozmaznávame, rozprávame sa s nimi ako s ľuďmi, trávime s nimi čas a pripisujeme im rôzne vlastnosti, ktoré možno ani nemajú. Aj preto vedecká obec skúma, či nás naše zvieratá skutočne milujú, respektíve či k nám, ako k ich majiteľom, dokážu preukazovať nejaké city.
Zvieratá ožívajú na sociálnych sieťach
Antropomorfizmus, teda tendencia prisudzovať ľudské rysy zvieratám, nikdy nezažil taký rozkvet ako od doby, čo vznikli sociálne siete. Fotografie a videá mačiek, psov, ale aj jašteríc, holubov či dokonca hmyzu v nás vzbudzujú pocit, že zvieratá milujú, myslia a žijú ako my.
Štúdia zverejnená na stránkach amerického vedeckého časopisu PLOS One túto debatu ešte podnietila. Ukázala, že papagáje ara držané v zajatí sčervenajú pri kontakte so svojou opatrovateľkou. Pokušenie predstaviť si, že sú vtáky zamilované do svojej chovateľky, je veľké.
Mohlo by vás zaujímať: Zviera ako vianočný darček? Toto treba vedieť ešte pred nákupom!
Pozitívne emócie
„Tak ďaleko ale zachádzať nemôžeme,„ hovorí Aline Bertinová, expertka na správanie vtákov v Národnom ústave pre agronomický výskum (INRA), ktorá výskum uskutočnila. Avšak skutočnosť, že sa papagáj snaží upútať pozornosť chovateľky tým, že sa zavesí na klietku a popoťahuje opatrovateľku za odev, naznačuje, že k nej prechováva pozitívne emócie. Iná štúdia, zverejnená v časopise Royal Society Open Science, ukázala, že kozy radšej počúvajú toho, kto sa usmieva, a utekajú pred zamračenými tvárami.
Dokážu byť zvieratá šťastné?
Vedci sa však obmedzujú na to, že radšej hovoria o emóciách, ktoré možno merať fyziologicky a ktoré trvajú len okamih, než o citoch. „Ľahko sa dá dokázať, že zviera má strach alebo je stresované, ale u veľkého množstva druhov je stále ťažké vedecky dokázať, že môžu byť šťastné,„ varuje Aline Bertinová.
Známy je prípad psa Hačikó z 20. rokov minulého storočia v Japonsku. Pes čakával na svojho pána, univerzitného profesora, na stanici Šibuja každý večer v rovnakú hodinu. V máji 1925 vedec zomrel pri práci. Pes potom na svojho pána napriek tomu každý deň čakal, a to po dobu desiatich rokov. Čo sa dialo v jeho hlave? Keby vedci boli schopní v medzivojnovej dobe zmerať úroveň oxytocínu, možno by mohli dokázať, že pes prechovával neobyčajné city k svojmu pánovi.
Mohlo by vás zaujímať: Dnes umrel verný pes Hačikó
Hormón lásky a dôvery
Japonskí a britskí vedci v rokoch 2015 a 2016 preukázali, že psy a mačky vylučujú oxytocín, hormón lásky a dôvery, rovnako ako ľudia. Keď psa jeho majiteľ chváli a láska, môže úroveň oxytocínu u psa stúpnuť až o 57 percent. U šeliem to je len 12 percent. To potvrdzuje všetky názory, že sa mačky o ľudí príliš nestarajú.
Vylučovanie oxytocínu je vzájomné a deje sa prostredníctvom pohľadu: vedci ukázali, že hladina hormónu u človeka stúpa potom, čo sa hral so svojím štvornohým priateľom.
Vedkyňa Véronique Servaisová kritizuje paradox v našom chápaní zvierat. V 60. rokoch študoval primatológ Harry Harlow materinskú lásku u makakov rézus. Preukázal, že malé makaky, ktoré prišli o svoju matku, boli postihnuté vážnymi patologickými zmenami správania. „Tieto štúdie boli vedené preto, aby vypovedali o materskej láske u ľudí!“ čuduje sa Véronique Servaisová. „Vidíte ten paradox? Pozorujeme opice, aby sme vyvodili závery o láske dojčaťa k matke, ale odmietame hovoriť o láske u opíc,“ dodáva.
Aké domáce zvieratká máte vy? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
