Pravdivý príbeh: Manžel sa nedokáže o nás postarať, žijeme z ruky do úst

Manžel

profimedia.sk

Ak by niekto meral ochotu pomáhať druhým, na stupnici od jedna do desať by som stála niekde na hodnote dvanásť. Snahu starať sa o ostatných som mala v sebe už odmalička. Najprv to boli moji dvaja mladší súrodenci. Na strednej škole som zasa nevedela povedať nie lajdákom, ktorí si nerobili poznámky, a pred testami ich odo mňa vypytovali.

V čase, keď som začala randiť s chlapcami, moje výbery boli opäť skôr snahou zachrániť alebo podporiť. Liečiaceho sa alkoholika, neúspešného umelca, v najhoršom kombinácia oboch charakteristík. Na vysokej škole som spoznala Tibora. Úplne iný typ, aký sa mi zvyčajne páčil. Vyrovnaný, sebavedomý, zabezpečený. Aj keď mojej mame nebol Tibor sympatický, Tibiho mama ma zbožňovala.

Po roku a pol sme sa s Tiborom vzali. Žiaľ, už krátko po svadbe mi bolo jasné, že som sa možno unáhlila. Na začiatku som ho milovala, to áno. Po čase som si ale začala uvedomovať, aký sme každý iný. Zatiaľ čo on vyhľadával stretnutia s kamarátmi, ja som dávala prednosť domácemu krbu. Tibor bol vášnivý poľovník, ja som túto zábavu neznášala. Aj napriek rozdielom, ktoré som si sprvu neuvedomovala, vychovali sme spolu dvoch krásnych synov. Tento rok by sme oslávili dvadsiatedruhé výročie svadby.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Som asi slabá, celý život zostávam v nešťastnom manželstve


To by som ale nemohla stretnúť Richarda. Boli sme učebnicový príklad nevery. Poznali sme sa z práce. Richard bol dodávateľom pre našu firmu. Po krátkom zoznámení a klišé o citovom odlúčení od našich partnerov sme si spolu začali. Zo začiatku som myslela, že tak ako sme vzplanuli, tak náš tajný vzťah aj vyprchá. Až taký učebnicový príklad sme ale neboli. Zistili sme, že bez seba nevieme byť. Po dlhom zvažovaní, rozchodoch, návratoch, hádkach, výčitkách a slzách sme sa rozhodli, že sa s našimi ešte stále zákonitými polovičkami rozvedieme. Boli sme jedným párom z mnohých, ktorým to vyšlo. Synovia ma veľmi prekvapili. Neodsudzovali ma, ale snažili sa prijať fakty, ktoré boli. S Richardom sme chceli začať spolu bývať čo najskôr. Pripadala som si, akoby som mala opäť osemnásť. Zaľúbená pubertiačka.

Jeden večer sme hrali s Richardom hru. Každý mal povedať, o čom v živote sníva a chcel by to veľmi dosiahnuť. Rišo sa mi priznal, že jeho veľkým snom bolo vždy stať sa právnikom. V jeho rodine týmto smerom nikto orientovaný nebol. Keď aj po gymnáziu nadhodil, že by chcel skúsiť právo, oporu nenašiel. Nakoniec ho rodičia prehovorili na ekonómiu. „Riško, veď čo ti v tom teraz bráni? Keď cítiš, že je to to, čo chceš, choď si za tým,“ prehovárala som mu do duše. „Neviem, som na to už dosť starý,“ váhal Rišo. Nakoniec slovo dalo slovo a z Riša sa stal poctivý diaľkový študent práva.

Škola mu išla, aj keď bol v triede najstarší. Mal v sebe snahu a energiu byť najlepší. Počas tých šiestich rokov ho nevyhodili ani z jednej skúšky. Keďže štúdium bolo náročné aj finančne, radšej sme za tú dobu nikam nechodili. Len aby Richard doštudoval čo najskôr.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Otec zlomil mojej mame srdce a potom mi ju nechal na krku


Po promóciách sme sa nevedeli dočkať, kedy bude môcť Rišo nastúpiť do novej práce. Cestu koncipienta sme zavrhli. Znamenalo by to ďalšie roky navyše, keď by sme žili len z môjho platu a smiešneho koncipientskeho príspevku. Rozhodol sa skúsiť šťastie ako firemný právnik. Na životopis sa mu nikto neozval. Manžel začal byť nedočkavý, chcel mať hneď všetko. Zo svojej starej práce dal výpoveď bez toho, aby mal istú novú robotu. Odôvodnil to tým, aby sa mohol lepšie sústrediť na hľadanie novej práce. Tu sa už aj moja samaritánska duša začala trocha obávať. Začala som si stav, v akom sme aktuálne boli, dávať za vinu. Veď som to predsa bola ja, ktorá ho do splnenia si sna dotlačila. A pomaly som už pritom nemala ani na nákup potravín.

Ďalší rok sme žili od výplaty k výplate, úspory sa míňali. Manželovi sa nová práca ani len nečrtala. Snažila som sa mu naznačiť, či by nebolo vhodné vrátiť sa k tomu, čo robil predtým. Dočkala som sa len jeho kriku a nakoniec sme sa pohádali. Myslím si, že Richard si bol vedomý, kam to celé speje. Nechcel si pripustiť, že zlyhal. A tak nechal zlyhávať náš vzťah. Čím viac som sa snažila Richardovi pomôcť, tým viac bol ku mne nevrlý a podráždený. Pri jednej z hádok mi vykričal, že za všetko môžem ja. Kebyže ho netlačím do vecí, ktoré nechce, nemusel by zasa začínať od piky. Bolelo to. Chcela som mu len dobre. Aj keď mi to trvalo vyše štyridsať rokov, pochopila som, že zachraňovať a pomáhať za každú cenu nemá vždy zmysel.


Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v podobnej situácii zachovali vy? Prezraďte ostatným čitateľom svoj názor v diskusii.

Zdroj: profimedia.sk, profimedia.sk, VS
Odporúčame