Nie je to tak dávno a syn s dcérou bývali u nás doma. Osamostatnili sa len pred dvomi či tromi rokmi. Neodišli kvôli tomu, že si chceli založiť vlastnú rodinu. Vraj sme neboli dobrí ani podporujúci rodičia. To bolo ich vysvetlenie. Dohodli sa spolu a odišli naraz. Chceli nám dať pocítiť, ako sme sa k nim celé roky správali.
Na našu obranu musím povedať, že ja aj moja žena Mária, pochádzame z rodín, v ktorých vládli prísne pravidlá. Naši rodičia nás držali poriadne na uzde a nedovolili nám vystrájať ani najmenšie hlúposti. Od malička sme boli naučení tvrdo pracovať a nedostať nič zadarmo. Všetko sme si museli zaslúžiť. Osud to zariadil tak, že vďaka tomu sme si veľmi dobre rozumeli a rozhodli sme sa založiť si rodinu.
Narodili sa nám dve krásne zdravé deti, syn Peter a dcéra Majka. Ako som naznačil, podľa ich slov, sme ich vychovávali veľmi prísne. Zrejme kvôli tomu, že tak sme to videli s manželkou doma. Chceli sme však, aby z nich vyrástli slušné a dobré deti. Nerobili sme to preto, že sme ich nemilovali. Práve naopak. Veľmi nám na nich záležalo ale neboli sme naučení dávať city najavo tak, ako iní rodičia.
Ak by som to mal zhodnotiť objektívne, tak pripúšťam, že naša výchova bola trochu sparťanská. Kým naše deti nedovŕšili vek dospelosti, nechceli sme ich veľmi púšťať von zabávať sa s kamarátmi. Zhodli sme sa, že ako rodičia máme právo určovať pravidlá a kým bývajú pod našou strechou nechceme, aby vymýšľali. Chceli sme sa vyhnúť tomu, aby prišli v sobotu večer podgurážení a aby namiesto pitia alkoholu robili radšej niečo zmysluplné.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Dcéra robí jeden problém za druhým – čo s ňou máme robiť?
Mysleli sme si, že keď ich budeme držať nakrátko, zabránime tomu, aby si zbabrali si život. Vedeli sme, aké nástrahy ich v mladom veku čakajú. Báli sme sa alkoholu a drog ako čert kríža. Môžu nám to však zazlievať? Snažili sme sa, aby im nikdy nič nechýbalo a mali všetko, po čom túžili.
Ďalšie veci, ktoré nám naše deti vyčítali bol nedostatok podpory, pochvál a pochopenia. So ženou sme v detstve neboli chválení, tak sme ich nevedeli ani rozdávať. Aj tak nesympatizujeme s rodičmi, ktorí svoje deti neustále vychvaľujú a tvrdia im, že sú dokonalé a úžasné. Takto vychované deti potom v skutočnom živote nedokážu zniesť neúspech. Brali sme ako lepšie riešenie deti chváliť len vtedy, keď si to skutočne zaslúžili.
Našej dcére chýbali aj dôverné rozhovory. Keď si balila veci, frkla manželke do tváre, že nikdy sa s ňou nerozprávala o veciach, ktoré ju trápili. Nikdy sa jej nespýtala či má nejakého priateľa, nejaké problémy alebo čo sa vlastne v jej živote deje.
Chýbali jej dôverné rozhovory a pocit, že jej mama je aj jej najlepšia priateľka, ktorej sa môže so všetkým zdôveriť. Spýtala sa, či vlastne vieme, že už rok má priateľa. Ostali sme stáť ako obarení. Vtedy nám obom došlo, že Majku sme v skutočnosti nikdy nevypočuli a nespýtali sme sa jej na jej súkromný život. Riešili sme len povrchné a každodenné záležitosti. Hlavne to, aké má známky v škole a že by mohla viacej pomáhať s domácnosťou. Zabudli sme na to, že už je dospelá a jej život sa netočí už len okolo nás.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Ja som ako otec tiež zlyhal. Mal som svojho syna viesť k tomu, aby bol raz dobrým a zodpovedným manželom a otcom. Aby sa k svojej žene správal dobre a vážil si ju. Namiesto toho som ho stále hrešil a kritizoval za každú maličkosť, čo urobil. Nikdy som sa ho nespýtal ako chlap chlapa, či sa mi chce s niečím zdôveriť. Nedával som mu rady do života a nevaroval som ho, aký je v skutočnosti. Namiesto toho som hovoril, že muž by mal byť hlavou rodiny. Naučil som ho opraviť všetky veci v domácnosti a tvrdou rukou som ho viedol k zodpovednosti.
Bohužiaľ sa naše chyby vo výchove už nedajú vziať späť. Keby som mohol prežiť Peťove a Majkine detstvo ešte raz, užil by som si ho oveľa viac. Dával by som im viac lásky a porozumenia. Pýtal by som sa každý deň na to, ako sa majú a čo ich trápi. Snažil by som sa im byť oporou a nielen prísnym učiteľom. S manželkou snažíme odčiniť to, čo sme spôsobili. Neviem však, či sa to podarí.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na