Svoj život som mala rada pevne v rukách. Vyhovovalo mi si veci plánovať a predvídať. Nechápala som spojeniu tvorivý chaos, nakoľko som v práci mala zvyk odpratávať veci aj na stoloch kolegov. Ten môj bol krásne zorganizovaný a uprataný. Vyvolávalo to vo mne istotu v čase, keď mi opraty z rúk na moment vypadli.
Po maturite som sa hneď zamestnala ako obchodná zástupkyňa. Nelákalo ma to ísť študovať ďalej, chcela som zarábať peniaze. Bol som mladá a dravá. Postupne som si vybudovala postavenie a dobré meno. Voči zamestnávateľovi som bola lojálna, voči klientom férová. Po takmer dvadsiatich rokoch som ale zistila, že nevládzem.
V mojom obore bola veľká konkurencia, veľa vecí sa už robilo inak a nie všetky praktiky sa mi pozdávali. Prichytila som sa pri tom, že ráno vstávam do práce s nechuťou, bola čoraz väčšia, až som jedného dňa dala výpoveď. Zrazu a neplánovane. Niečo, čo sa na mňa vôbec nepodobalo, ale ja som cítila, že to tak musím spraviť skôr, než úplne vyhorím.
Známi mi radili, aby som pol roka nerobila nič. A tak som oddychovala a rozmýšľala, čo ďalej. Byť len tak doma, to nikdy nebolo nič pre mňa. Moje telo si však pýtalo pauzu. S približujúcim sa dátumom, kedy mi končila podpora, ma začala chytať mierna panika. Nechcela som žiť z úspor, a tak som sa musela opäť zamestnať.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Uprednostňovala som kariéru a kvôli tomu dnes nemáme deti
Vedela som, že do fachu sa už nevrátim. Našla som si miesto v administratíve. A potom ďalšie a ďalšie. Z hrôzou som zisťovala, že som asi spravila chybu, keď som dala výpoveď. V prvej práci som sa nevedela naučiť robiť s ich systémom, v ďalšej si chcel so mnou začať pomer kolega. No a v poslednej si zasa na mňa sadla šéfka o dvadsať rokov mladšia. Priznám sa, že aj ja som bola ťažký oriešok a len tak niečo som si nenechala. Dúfala som však, že aspoň v jednej z robôt, do ktorých som nastúpila vydržím. S mojím sebavedomím to išlo dolu vodou. Začala som navštevovať psychológa.
Bol koniec júna, všetci sa tešili na leto a dovolenky. Išla som pozrieť brata a chcela prísť na trocha iné myšlienky. Ani neviem ako, švagriná mi navrhla, či nechcem ísť na dva mesiace robiť k nim. Nikdy by mi to neponúkla, nakoľko si myslela, že by to bolo pod moju úroveň. Prevádzkovala kaviareň so zmrzlinárňou. Vždy na leto brali brigádničky vysokoškoláčky. Najprv som sa ponuke začudovala, ale prijala som to.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Musím sa priznať, že prvé týždne som bola riadne nemehlo. Nebyť rodinných väzieb, isto by ma vyhodili už po pár dňoch. Práca ma však bavila. Opäť som komunikovala s ľuďmi, aj keď na inej úrovni, ako keď som robila obchoďáčku, ale ten styk s nimi mi chýbal. Spokojná bola aj švagriná. Kaviareň bola vždy tip top pripravená a vygruntovaná a dokonca sa nebránila ani mojim malým nápadom na zlepšenia. V zmrzlinárni som obslúžila aj zopár bývalých kolegov. Niektorí boli prekvapení, nečakali ma tam. Bol aj taký, čo sa neveriacky spýtal, „aha, tak tu si skončila“, akoby som stopovala na výpadovke a čakala na zákazníkov. Dokonca jedna bývalá kolegyňa sa tvárila, že ma nepozná. Bolo mi trápne aj za ňu. Našťastie väčšina zákazníkov si ma obľúbila a radi sa k nám vracali.
Po skončení sezóny mi švagriná ponúkla, či u nich nechcem zostať pracovať. Nečakala som, že obsluha zákazníkov a naberanie zmrzliny bude niekedy moja hlavná náplň práce. Do predčasného dôchodku mám ešte nejaký čas, no dúfam, že ho pracovne strávim práve tu. Aj keď možno, ak by som robila čašníčku a zmrzlinárku dvadsať rokov, tiež by som to nechala a neznášala to už dávno. No po dvadsiatich rokoch v úplne inom odvetví je toto robota, ktorá ma baví tak, že sa mi vďaka nej doslova opäť vrátila chuť žiť.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na