Pravdivý príbeh: Brata som vychovala odmalička, on ma za to obral o dom

žena

sita

Veľa ľudí mi zvyklo vravievať, aké je to fajn vyrastať vo veľkej rodine. Máte sa s kým hrať, v dome je veselo. Aj ja ako dieťa som to tak na začiatku vnímala. Bola som najstaršia zo štyroch súrodencov. Okrem rodičov sme v dome bývali s dvoma ďalšími sestrami a bratom Mirkom. Bol v rodine najmladší, benjamínok rodiny. Odo mňa sa automaticky očakávalo, že hneď ako budem môcť, budem mame pomáham zo všetkých súrodencov najviac. Prebaľovať som vedela už ako šesťročná. Pamätám sa, mama mi vždy keď som sa vrátila zo školy, zavesila deti na krk. Ona si mohla aspoň trocha oddýchnuť.

Žiaľ, keď som začala chodiť na strednú, mamička nás opustila. Chudák náš otec, tiež sa celkom opustil. Nič ho nebavilo, jedine sedieť s chlapmi v krčme. Celý chod domácnosti bol na mne. Kým moji rovesníci chodili na diskotéky, na výlety, spoznávali prvé lásky, ja som sa točila okolo sporáka, práčky a domácich úloh svojich súrodencov. Mojím snom bolo ísť po strednej škole na vysokú pedagogickú a stať sa učiteľkou. Deti som milovala. Neviem, či to bolo prostredím, v ktorom som vyrastala alebo som to mala v krvi.  Na vysokú školu som ale mohla zabudnúť. Nemohla som si to dovoliť. Šestnástročná Lucia, štrnásťročná Alenka a najmä desaťročný Mirko ma potrebovali viac. Zohnala som si teda miesto sekretárky v podniku v našom meste. Otcovi sa do roboty chcelo chodiť čoraz menej, penazie sme potrebovali ako soľ.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Opustil ma v cudzej krajine – aj s dieťaťom


Roky ubiehali. Lucka si našla priateľa a odsťahovala sa za ním do Čiech.  Z Alenky vyrástla krásna slečna, išlo jej to aj v škole. Keď zmaturovala, zaumienila si, že pôjde študovť ďalej. A to rovno do Bratislavy. Pamätám si, ako sme sa vtedy pohádali. Cítila som to ako obrovskú krivdu. Zatiaľ čo ja som plahočila a starala sa o nich, moji súrodenci rad radom povylietovali z hniezda a plnili si svoje sny. Doma ostal už len Mirko. Otec na ňom, ako na jedinom synovi, veľmi lipol.  Dal by mu prvé, posledné. Bol pre to rád, keď si Mirko našiel známosť a rozhodli sa usadiť v našom meste. Tešila som sa aj ja. Aspoň sa budem mať na koho obrátiť, keby bolo treba pomôcť s otcom. V tom čase sa začali u neho prejavovať prvé vážne príznaky cukrovky.  Aj keď som sa za to hanbila, brala som to ako trest zhora. Tešila som sa, že keď už všetci moji súrodenci stoja na vlastných, budem konečne aj ja môcť dobehnúť, čo som za tie roky zameškala. Ale každému osud naloží toľko, koľko vládze. A tak si v mojom prípade asi povedal, že kto iný, ak nie ja, sa budem môcť o otca starať a doopatrovať ho. Miro mi pomáhal aspoň finančne. Prispieval mi každý mesiac na chod domácnosti, na otcove lieky. Ale inač sa nezaujímal. Maximálne sa z času na čas zastavil v nedeľu s vnukom na obed. Vtedy náš otec aspoň trocha pookrial a tešil sa.

Dva mesiace pred mojimi štyridsiatymi narodeninami otec zomrel. Odišiel v spánku, bez rozlúčky. Ten najväčší pozdrav ma ešte len čakal. Miro zariadil a zaplatil všetko okolo pohrebu. Prišli aj sestry, ktoré som nevidela päť rokov. Ako svorne zvykli hovorievať, to najdôležitejšie si môžeme povedať aj cez telefón. 


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vlastná žena ma pripravila o všetko!


Týždeň po pohrebe sa za mnou doma zastavil Miro. Bol nezvyčajne milý. Predpokladla som, že si myslí, že sme mali s otcom najbližší vzťah. Po jeho smrti budem teda prirodzene nešťastná najviac zo všetkých z rodiny. Ako z neho postupne vypadlo, prišiel s iným úmyslom. „Vierka, budeš tu teraz bývať sama v takom veľkom dome? Mala by si si nájsť niečo menšie, útulnejšie ako trápiť sa spomienkami na otca.“ „O čom to hovoríš, nechápem“, čudovala som sa. „Ok, Vieri. Evidentne ti to otec zabudol povedať. Dom je prepísaný na mňa. Chystám sa ho predať.“ To nemyslí vážne, prebleslo mi hlavou. „No to asi nie, Mirko. Ja som tu vyrastala, starala sa o vás, aj o otca. Ak niekto, tak som to ja, kto by tu mal ostať.“ Nikdy som nebola vysadená na majetok v tomto zmysle, ale nemohla som uveriť, že Miro ma chce vyhodiť.

Hneď ako odišiel, zavolala som sestrám. Ostali zarazené. Priznali sa mi, že ony dve už túto tému tiež rozoberali. Ale skôr z pohľadu, že ani nerátali z inou možnosťou ako tou, že po smrti otca dom prejde na mňa. Dohodli sa dokonca, že si nebudú na svoju časť ani nárokovať. Prenechajú mi ju ako vďaku za tie roky, keď som im nahrádzala mamu.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Syn spáchal samovraždu – a nik nevie prečo


Stále neveriaca som bola aj na dedičskom konaní. Bolo to však tak, ako hovoril Miro – otec mu, keď ešte žil, dom daroval. My nemáme tým pádom nárok na nič. Chcela som si od Mira dom odkúpiť. Zložili by sme sa so setrami. On o tom nechcel ani počuť. Nikdy nám však neudal ani jeden normálny dôvod. On už dom sľúbil predať kamarátovi a hotovo.

Je zvláštne, ako majetok dokáže zatočiť s ľudským charakterom. S Mirom sa odvtedy nebavím. Presťahovala som sa do podnájmu. A prihlásila som na kurz nemčiny. Tu som stretla Petra, môjho priateľa. Niekedy si sama zo seba robím žarty, že na staré kolená prechádzam konečne do puberty. Na minulosť nemyslím. Nechcem myslieť. Viem, že čím viac by som sa v tom vŕtala, tým horšie. Sestry ma obdivujú, ako dokážem tak rýchlo odpúšťať. Že ony to otcovi odpustiť nevedia. Kto ale vie, kde je pravda. Otec bral ku koncu života lieky, bol už slabý, mohol mu aj Miro kopu nezmyselov narozprávať a zmanipulovať ho. Pravdu sa už nedozvieme. Ja však chcem byť už konečne šťastná a najlepšie som urobila, keď som sa celou vecou okolo domu prestala zaoberať. Aj keď je pravda, že ma vždy stisne pri srdci, keď niekedy idem okolo.


Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uvedte „Pravdivý príbeh“. Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!                                                                        


 

Zdroj: sita, SITA, V.J.
Odporúčame