Po dvadsiatich rokoch v manželstve som si našiel milenku. Nemohla byť vekovo mojou dcérou, nebola prvoplánovo krásna, ani výška môjho bankového konta ju neprivádzala do mdlôb. Bola to úplne obyčajná žena, možno s pár kilami navyše, s jedným synom a mužom, ktorý sa viac venoval svojim koníčkom ako rodine. Čo bolo ale podstatné, vedela ma vypočuť, povzbudiť, keď sa mi v niečom nedarilo. Cítili sme sa spolu veľmi príjemne a uvoľnene.
Náš pomer trval asi trištvrte roka, keď som si uvedomil, že sa mi už nechce skrývať. Silvia sa medzitým stihla rozviesť. V ich manželstve to škrípalo, chceli to obaja a celý rozvod prebehol rýchlo. Ja som bol v trocha ťažšej situácii. Vedel som, že moja žena s rozvodom súhlasiť nikdy nebude a snažila by sa ma ošklbať aj o posledný cent. Povedal som si, bude ako bude. So Silviou som sa začal ukazovať aj na verejnosti. Nie okázalo, ale vyšli sme si spolu z času na čas na večeru, do divadla. Väčšina našich schôdzok bola aj naďalej v utajení. Ale to málo, čo sme sa spolu ukázali stačilo na to, že o chvíľu o nás už vedela polka mesta. A samozrejme aj moja žena s deťmi.
Manželka spravila scénu ako z filmu. Chýbalo už len povyhadzovať mi veci z balkóna. K tomu našťastie neprišlo. Videli by nás susedia. Vždy jej veľmi záležalo na tom, čo si kto myslí a ako to pred druhými vyzerá. Táto vlastnosť prebila jej vlastnú hrdosť, a tak sa všetko odohralo za našimi zavretými dverami. Deti mi dali jasne najavo, že som ich sklamal. Obaja, dcéra aj syn už boli dospelí, mali svoje rodiny. Ale aj napriek tomu som sa cítil zle, že som pred ich očami zlyhal. Nečakal som, že ma to až tak zasiahne. Prerušili so mnou kontakt a syn mi vykričal, že sa za mňa hanbí.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Románik so ženatým šéfom sa mi škaredo vypomstil
Pár mesiacov som žil ako na húsenkovej dráhe. Chcel som byť so Silviou. Keď sme boli spolu, všetky problémy sa zdali na kilometre vzdialené. Od rodiny som zasa dostával pravidelne hubovú polievku, ako som sa na staré kolená zbláznil, nech si uvedomím, ako našu rodinu zosmiešňujem a trápim. Rozmýšľal som nad rozvodom, dokonca som na mesiac odišiel bývať k Silvii. Nebolo mi tam zle, ale napriek tomu som zistil ale, že mi zrazu chýba domov. Uvedomil som si, že problémy, ktoré sme mali sa riešiť. Ale najviac mi chýbali vnúčatá, ktoré mali zakázané sa so mnou stýkať a na návštevu moje deti odmietli chodiť.
Nakoniec som vzťah so Silviou ukončil. Možno som bol zbabelý, ale necítil som sa ako hrdina filmov pre romantikov, kde sa za lásku oplatí bojovať. Cena by bola príliš vysoká a boj priveľmi vyčerpávajúci. Silvia bola samozrejme nahnevaná, smutná. V krátkom čase mala za sebou rozvod, rozchod so mnou a pár mesiacov na to prišla aj o prácu. Dozvedel som sa to až keď sme sa náhodou stretli v meste, keďže po rozchode sme sa dohodli, že kontakt radšej prerušíme.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Neuveriteľné – manžel ma opustil kvôli staršej a škaredšej!
Odvtedy sme si opäť občas napísali, ale len ako kamaráti. Silvia sa mi sťažovala, že novú prácu si nemôže nájsť. Chodila po pohovoroch, všade jej sľúbili, že sa ozvú a nič z toho nebolo. Nikto nemal záujem o spoľahlivého pracovníka so skúsenosťami, keď už bol pár rokov od päťdesiatky. Dostal som vtedy nápad. Ponúkol som Silvii prácu u mňa vo firme. Mal som pocit, že jej to dlžím, po tom všetkom, čím si prešla. Vedel som, že doma sa to nestretne s pochopením, ale bol som rozhodnutý si tento krát dupnúť nohou.
Silvia moju ponuku prijala. Ujasnili sme si ale hneď na začiatku, že pokiaľ by náš vzťah začal prerastať do niečoho väčšieho, musel by som ju prepustiť. Silvia bola s podmienkami stotožnená. Mala syna, o ktorého sa musela starať a ja som predsa len nebol jediný muž na svete. Na moje obrovské počudovanie, ani moja manželka nemala priveľké námietky. Vyžadovalo to od nej veľkú dávku dôvery, ale povedala, že je to moja posledná šanca a verí mi.
Silvia u mňa pracuje už vyše roka. Náš vzťah je pracovný, akoby to všetko predtým sme prežili každý s niekým iným. Stali sa z nás kamaráti, ktorí sa vedia vypočuť si jeden druhého, povzbudiť. Viem, že takto nejako sa to začalo aj prvý krát, ale tento krát som si istý, že nezlyhám a svoju rodinu opäť neopustím.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na