Keď som bola malá, neuvedomovala som si, o čom to tie susedy hovoria. Cítila som, že sa na mňa dívajú inak ako na iné deti. Akoby stále uvažovali, čo som zač. Nechápala som to. Až neskôr som zistila, že tatko, ktorý ku nám často chodil, ale málokedy ostal na noc, má inú ženu na druhom konci mestečka.
Vraj sa chcel rozviesť a moju mamu si vziať. Jeho žena nemohla mať deti a asi aj preto ich manželstvo nefungovalo. Moja mama bola veľmi pekná, ale dosť tichá a rozvážna. Neprekvapilo by ma, keby neotehotnela celkom náhodou. Možno sa spoliehala, že keď bude mať syna, po ktorom tatko tak túžil rozvedie sa. Nuž, narodila som sa ja a možno aj preto sa rozvod nekonal. Nikdy som nemala pocit, že by ma tatko nemal rád, pretože som dievča. Nosil mi cukríky, občas sme sa spolu hrali, bol na mňa dobrý. Preto som bola veľmi smutná, keď mi mama oznámila, že odchádzame takmer na druhý koniec Slovenska do jej rodnej obce. Pohádala sa s tatkom a dúfala, že takto si ho získa. Nestalo sa. Odvtedy som už otca nikdy nevidela, pretože kým som dospela zomrel.
Na novom mieste sa mi nepáčilo. Tam odkiaľ sme prišli, všetci vedeli, že som nemanželská. Kým som začala viac vnímať, už táto klebeta nikoho nezaujímala. V maminej dedine to bolo inak. Starí rodičia sa snažili situáciou všeliak zaonačovať, tvrdili, že mama bola vydatá, ale sa rozviedla a vrátila sa k dievčenskému menu. Keďže si však často protirečili, ľudia ich prekukli. Začalo sa šuškať, že niečo so mnou nie je v poriadku. Keď mama raz musela na úrade ukázať svoju občianku, úradníčka si všimla, že v kolónke stav má slobodná a nie rozvedená. Škandál bol na svete. Deti v škole sa mi smiali, aj keď aj medzi nimi boli „bastardíci“. Tí však boli ku mne najhnusnejší . Asi boli radi, že je na tom niekto horšie ako oni. Nemala som nikoho, komu by som sa mohla vyplakať – starí rodičia by boli najradšej, keby som neexistovala a chvíľami som mala pocit, že moja mama tiež.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Som asi slabá, celý život zostávam v nešťastnom manželstve
Časom sa to síce trochu utriaslo, ale aj tak som sa hrozne tešila, keď som sa dostala z dediny do okresného mesta na strednú školu a začala som bývať na internáte. Konečne sloboda, nikto sa do mňa nestaral, z našej dediny nik na naše učilište nešiel. V triede boli skoro samí chlapci a ja som nebola nijaká škrata. Mala som kopec návrhov, ale mne sa nikto nepáčil. Jediný, kto ma zaujal bol náš vedúci na praxi. Marcel mal dosť vyše tridsať, takže bol odo mňa o 20 rokov starší. Niekto by povedal, že som si vynahrádzala chýbajúceho otca a možno to bola pravda. Okrem toho, túžila som po rodine a chlapci v mojom veku sa mi nezdali dostatočne vyspelí a zodpovední.
Vedela som, že Marcel je „starý mládenec“, ale podarilo sa mi ho získať. Oficiálne sme spolu začali chodiť až po škole a keď som mala 20, zobrali sme sa. Bola som hrozne šťastná. Mame sa ten vekový rozdiel nepozdával, ale po tom, čo prežila ona, ma nemohla veľmi kritizovať. Ja som bola veľmi šťastná a túžila som hlavne po deťoch. Párkrát ešte kým sme sa vzali som sa aj zľakla, že som tehotná. Ale nie. Ani keď už sme sa vôbec nechránili, dieťa neprichádzalo. Čakali sme rok, dva, tri. Nakoniec som sa vybrala k doktorovi. V tom čase nevedel zistiť, v čom je problém a povedal, nech ešte skúšame. Po ďalších dvoch rokoch ma poslal do kúpeľov. Vtedy za neplodnosť mohla väčšinou žena, dnes je to už inak. Nasledujúce roky sme skúšali všetko možné – overené aj neoverené, ale nič z toho.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Môj muž má dieťa s dcérinou kamarátkou!
Nakoniec snahou o dieťa utrpelo naše manželstvo. Predstavovala som si veľkú šťastnú rodinu, ale dnes žijem v podstate sama so 70-ročným kamarátom. Vášeň sa pre nespočetné plánované milovania vytratila už dávno. No a s dôchodkom sa z môjho muža stal starý človek. Skoro nič ho už nebaví, často sa sťažuje. Ja sa cítim ako v nejakom medzipriestore. Už viem, že sa mi sen o rodine nevyplní, ale stále som nezistila, čím ho nahradiť. Často som smutná a je mi nad tým, ako som skončila do plaču, hoci sa nemám až tak na čo sťažovať. Poznám oveľa nešťastnejšie dvojice. Často sa vraciam k svojmu detstvu a zážitkom spätým s otcom a s tým, že som bola nemanželská. Myslím, že pôvod mojich problémov je práve tam. Neviem, čo robiť. Muža opustiť nemôžem, má už aj zdravotné problémy, neprežil by to. A ani to nechcem, stále ho mám rada. Ale na druhej strane , mám pocit, ako by som bola odsúdená dožiť svoj život bez smiechu a naozajstnej spokojnosti.
Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v danej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.
Zdieľať na