Niekedy sa stane, že sa manželmi stanú dvaja celkom nekompatibilní ľudia. Neznamená to, že sa nemôžu mať radi, len zladiť potom dva rozdielne životné štýly či životné filozofie môže byť ťažké. Tak, ako je to aj u nás.
Svojho muža som spoznala na vysokej škole. Ja som bola také dievča do vetra, on bol o tri roky starší, pokojný a vyrovnaný chlapec. Možno práve to ma k nemu priťahovalo. Neprekážalo mu, že som nevybúrená, dal mi dostatok voľnosti. Robil mi garde na zábavy a študentské večierky, ale sám ich nevyhľadával. Ja som bola rada, že tam mám niekoho, kto ma vždy bezpečne dopraví na internát a postará sa o mňa v každej situácii a za každých okolností.
Nebola som do Jurka zamilovaná, to veru priznávam. Ale bolo mi s ním dobre. Keď ma požiadal o ruku, súhlasila som. Našu svadbu som poňala ako skvelú párty, hoci Juraj chcel len obrad a hostinu pre najbližších. Nakoniec sme sa nejako dohodli a všetko dopadlo k spokojnosti oboch. Prvé roky manželstva sme bývali u Jurajových rodičov, potom sme si na hypotéku kúpili pekný byt. Obom sa nám hneď podarilo zamestnať a ja som svoju kariéru prerušila len na dva roky, keď som sa starala o našu jedinú dcéru Elišku.
Že sme s manželom rozdielni, sa prejavovalo stále, aj v tých úplne najbežnejších situáciách. On chcel z dedičstva kúpiť záhradku s chatkou a rýpať sa v hline, ja som túžila po novom aute. Neustále som v byte niečo menila, rekonštruovala a modernizovala, nad čím Juraj vždy len krútil hlavou. „Veď je to takto dobré, načo vymýšľaš?,“ pýtal sa s nepochopením. Nevedela som mu vysvetliť, že mám v sebe skrátka taký nepokoj, potrebujem neustále impulzy a pocit, že napredujem.
Kým bola dcéra doma, ešte sa to dalo. Cez deň sme boli obaja v práci a potom sa život krútil okolo Elišky. Aj dovolenky sme trávili tak, aby bola spokojná predovšetkým ona. Juraj síce frfľal, keď sa musel trepať do Chorvátska, ja som si ale dupla nohou s odôvodnením, že pre Eliškino zdravie je more nutnosťou. Ako ho poznám, jemu by stačil stan niekde pri rybníku v kempe alebo dokonca dovolenka doma s občasnými výletmi po okolí.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Môj muž má nemanželského syna, dozvedela som sa to po jeho smrti
Keď Eliška odišla najskôr na strednú a potom na vysokú školu, všetko sa vyhrotilo. Naše rozdiely akoby vystúpili do popredia a ja som si začala uvedomovať, že hoci mám Juraja rada, náš spoločný život vlastne ani nie je spoločný. Kým on po príchode domov z práce uteká na vysnívanú záhradu, kde okrem pestovania zeleniny ešte aj chová sliepky, ja idem radšej s kamarátkami na kávu, do kina či na koncert. Naozaj som sa snažila nájsť v záhradníčení záľubu, no jednoducho to nejde. Potrebujem mať pocit, že žijem, a hospodárstvo mi ho nedáva.
V zime to nie je o nič lepšie. Juraj zakotví na gauči a pozerá svoje obľúbené humorné seriály a sitcomy, nad ktorými ja len krútim hlavou. Smeje sa na veciach, ktoré sa mne zdajú byť stupídne. A keď si ja pustím film, ktorý má myšlienku a nad ktorým treba premýšľať, radšej z izby odchádza. Že má ten film niekoľko Oscarov? On chce predsa pri televízii relaxovať!
Kedysi som ho posielala na futbal, na pivo s kamarátmi. Lenže on vlastne žiadnych kamarátov nemá. A chodiť po šenkoch vraj nebude. Keď sme pozvaní mojimi kolegyňami na grilovačku či nejakú oslavu, odmieta tam ísť. Pošle ma samú a navrhne mi, že ma tam odvezie a príde ma po oslave zobrať. Áno, servis, ten poskytnúť vie, ale stačí to k šťastnému manželstvu?
Rozvádzať sa nechcem, viem, že Juraj ma má rád a ja vlastne nemôžem povedať, že je to zlý človek. Naučila som sa však žiť si po svojom a manžela z vlastných aktivít vynechávať. Chcela som, aby sme spoločne športovali. On a šport? Neexistuje! A tak si to množstvo energie vybíjam behom. Sama. Chcela som cestovať, spoznávať nové miesta, chodiť do múzeí a galérií. Ani tam ho nedostanem, tak chodím s kamarátkami.
Ak chcem stráviť aspoň týždeň dovolenky s Jurajom, musíme ísť niekam do penziónu na Slovensku a čas si tam vypĺňať maximálne tak prechádzkami po okolí, prípadne nejakou ľahkou turistikou. Že milujem more? Nič sa nedeje, aj na takéto dovolenky chodievam sama. V podstate sa všade nájde niekto, s kým sa dokážem dať do reči a potom si aj pobyt pri mori vychutnať. Bola som takto v Egypte, na Mallorce, v Grécku, Bulharsku…
Niekedy si pripadám ako vdova. A je pre mňa ťažké priznať si, že môj pokojný manžel je vlastne nudný. Nikdy sme neboli na plese, v kine, nie je nič, čo by nás dvoch spájalo. Okrem dcéry a spoločného majetku. Občas naozaj rozmýšľam, či by to nebolo jedno, keby som sa odsťahovala a žila sama. Veď tak žijem aj teraz. Potom si ale poviem, že meniť v mojom veku niečo, čo je „zabehnuté“, je asi zbytočné. Čo by ste urobili vy? Zmierili sa a prijalo to, čo máte, alebo ešte dali životu novú šancu?
Zdieľať na
Zdieľaní