Keď Danka konečne otehotnela, veľmi sme sa s manželom tešili. Už sme boli na dôchodku a vnúčatka sme sa nevedeli dočkať. Ale viete, ako je to dnes, nikto sa s deťmi neponáhľa. Treba riešiť bývanie, prácu, no nakoniec v 32 rokoch predsa len prišiel v prípade mojej dcéry aj čas na dieťa.
Tehotenstvo prebiehalo v poriadku. Danka nemala žiadne problémy, našťastie. Hlavne ja som sa trochu bála každého vyšetrenia, na ktoré išla. Ale nemala ani cukrovku, bábo vyzeralo úplne normálne a dokonca nemala ani tehotenské nevoľnosti. Možno preto sa nejako extra nebála ani pôrodu. Keď sa blížil, rozmýšľala, či si zaplatí pôrodníka. Nakoniec sa rozhodla, že nie. Jej lekárka ju rodiť nemohla a nijakú inú či iného vytipového nemala. Povedala si, že je to vlastne jedno. Nič nenasvedčovalo tomu, že by mal byť nejaký problém. Takže skrátka príde do nemocnice, a kto tam bude, ten ju odrodí. A ušetrených 300 eur radšej dá do lepšieho kočíka.
Nebola som si celkom istá jej rozhodnutím, ale kedže sama som rodila jednoducho, ani som ju od neho neodhovárala. Dnes viem, že som mala. V noci dostala bolesti a manžel ju odviezol do pôrodnice. Tak ju prezreli a povedali, že „tak skoro to ešte asi nebude“. Danka však mala bolestivé kontrakcie ďalej. Epidurálku jej pichnúť ešte nemohli. Keď sme sa snažili zistiť, čo sa deje, povedali, že ešte nie je dosť otvorená, že musíme počkať a poslali nás domov. Vraj keď to na ňu príde, zavolajú zaťovi. Mala som pocit, akoby ju odložili bokom a venovali sa iným pacientkám. Nejaký čas dokonca ležala na posteli na chodbe. Ráno prišli noví lekári. Skontrolovali ju, ale tvárili sa, že ešte je dosť času, písala nám Danka. Dcéra bola už pomerne vyčerpaná, trápili ju silné bolesti. ,,A čo čakáte, veď rodíte,“ povedala jej sestrička nepríjemným tónom. Tak chúďa trpela ďalej a myslela si, že je to normálne.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Najskôr ma podrazil manžel, o pár rokov aj dcéra
Nebola som v nemocnici, takže presne neviem, čo sa stalo. Len mi zrazu volal zať, že Danka je na JISke a bábo museli nakoniec vybrať núdzovo cisárskym rezom. A to nie je všetko, dokonca ho po pôrode museli oživovať. Pritom ešte keď sme boli v nemocnici, všetci sa tvárili, že je všetko úplne normálne a v poriadku. Jediné šťastie asi bolo, že keď sa menili doktori, nastúpil aj ozajstný odborník, ktorý hneď vycítil, že niečo zrejme nie je v poriadku. Ozvy neboli také, aké by mali byť a hoci sestričky to pripisovali otočeniu bábätka, on nie. Okrem toho dcére vyskočil tlak. Povedal, nech ju okamžite pripravia na cisársky, že bábo ide von! Danka povedala, že na tie slová nikdy nezabudne.
Dcéra skončila úplne ubolená, neschopná sa o malú Alicu prvé dni vôbec postarať. Ledva ju nakojila a sestričky si ju brali k sebe na izbu. Som si takmer istá, že keby Danka mala „svojho“ pôrodníka, toto by sa jej nebolo stalo. Nemalo by sa to stať ani za iných okolností a viem, že mnoho žien si naozaj odrodí v poriadku aj bez neho. Ale pri druhom dieťati by som jej ho sama zaplatila ako prvá. Ak vôbec druhé dieťa bude mať. Tieto skúsenosti ju totiž tak znechutili, že pri pomyslení na ďalší pôrod má zimomriavky.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mám deti so slabochom – nedokáže sa rozviesť a byť so mnou
Okrem toho, vnučka musí chodiť k viacerým špecialistom, zrejme ako následok pridusenia a celého sfušovaného pôrodu. Vo vývoji je o niečo pozadu voči rovesníkom, hoci chodí na rehabilitácie a cvičia aj Vojtovku. Dcéra aj zať to zvládajú, myslím, dobre. Len mi je ľúto, že si s vnučkou neužije také tie pravé bezstarostné chvíle bez obáv z toho, či sa raz posadí, či bude normálne chodiť, či sa to všetko napraví. Nechcem kydať na lekárov, veľa je šikovných vrátane toho, čo nám našu malú zachránil. Ale myslím, že v jej prípade určite niečo odflákli a mali jej cisársky rez robiť skôr.
Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v danej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.
Zdieľať na