Ako malá som mala veľké plány. Chcela som všetko vidieť, všetko vedieť. Rada som tancovala, spievala, rodičia ma pri každej príležitosti nechali, nech predvediem, čo je vo mne. Túžila som byť stredobodom pozornosti.
Ako tínedžerka som začala chodiť na diskotéky. Parket vždy patril mne, iné dievčatá len závistlivo odkukávali moje tanečné kreácie. Na jednej takej zábave si ma všimol Rado. Podnik mu sčasti patril. Navrhol mi, či by som nechcela roztancovávať zabávajúcich sa návštevníkov. Uistila som sa, že nejde o žiadne vyzliekanie sa, ani ponúkanie svojho tela. Bol to čisto len tanec. Otec bol striktne proti, ale v tom čase už s nami nebýval. Brala som to tak, že mi nemá čo prikazovať. Mama tiež nebola nadšená, ale verila mi, že by som neurobila žiadnu hlúposť.
Bolo to skvelé obdobie. Chodila som do školy a popri tom som robila to, čo ma bavilo. Ako bonus som brala, že mi Rado nadbiehal. Nakoniec ma zbalil, ale bola som naivná, neprekukla som jeho hru. Zanedlho som ostala tehotná. Odvtedy sa Radova pozornosť a záujem o mňa skončili. Dosť netaktne mi naznačil, že ako tehotnú ma nemôže nechať u seba pracovať, ale vie mi vybaviť známeho, ktorý by sa o všetko vedel postarať a nikto by sa nemusel o ničom dozvedieť. Mala som sedemnásť a bola som zúfalá. Našťastie som nabrala odvahu a priznala sa mame. Bola rozčúlená, sklamaná, ale stála po celý čas pri mne, pomáhala mi s malou.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som vydedila, a ona nič netuší
Aby toho nebolo málo, do roka prišla mama o prácu. V čase, keď sme potrebovali každý cent to bola pre nás rana. Ja som vyhliadky na poriadnu prácu, kde by som netrávila dvanásť hodín, nemala žiadne. Nemala som školu, ani skúsenosti. Našťastie sa za mňa prihovorila kamarátka, ktorá robila na diskotéke vo Viedni. Išla som robiť to, čo som vedela. Tancovať. Popri tom som v klube aj upratovala. Rodinnému rozpočtu to pomohlo a mala som čas aj na dcéru. Samozrejme sa našli milé susedy, ktoré o mne po sídlisku rozhlasovali, že robím prostitútku. Bolelo ma to, hlavne kvôli mame, ktorá musela brať lieky na spanie, ale ako vždy mi verila. Susedy som neriešila. Musela som sa postarať o rodinu a chápem, že seriály v televízii nie sú vždy dosť šťavnaté na to, aby uspokojili ich túžbu po klebetách.
Bolo to náročné obdobie, ale zvládla som to. Nikdy nebudem mame dostatočne vďačná za to, ako mi pomohla. Aj keď bola moja Maťa najväčším pokladom, zaprisahala som sa, že nemôže ísť v mojich šľapajach. Najprv dokončiť školu, nájsť si dobrú prácu, a potom rozmýšľať nad založením si rodiny. Určite ale s niekým, na koho sa bude môcť spoľahnúť.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéra si necháva platiť mužmi – a manželka ju v tom podporuje!
V práci som sa spoznala s Jožom. Slovák, ktorý tiež pracoval na diskotéke, kde si privyrábal popri svojej normálnej práci. Aj keď som so žiadnym diskotékovým frajerom nechcela mať nič spoločné, Jožo bol iný. Pre niekoho klišé, pre mňa reálne činy, ktoré ma presvedčili, že je to muž so srdcom na pravom mieste. On ma prehovoril, aby som si dokončila maturitu a našla si inú robotu. Bližšie k dcére, aby som nezmeškala, ako rastie. Raz by ma to mrzelo.
S Jožom sme si nakoniec našli byt na tej istej ulici ako mama, aby som to k nej mala blízko. Dokončila som si školu a zamestnala sa. Samozrejme, pre mamine susedy bol Jožo aj po troch rokoch, čo sme spolu bývali, môj pasák. Takých ľudí som len poľutovala. Nespokojní sami so sebou sa snažili otráviť život iným.
Joža milovala aj moja dcéra a brala ho za svojho otca. Na siedme výročie sme sa vzali. Svadbu sme mali malú, ale chceli sme ju. Pod srdcom som nosila Maťkinho súrodenca. Konečne som mala pocit, že môj život nabehol na príjemný stereotyp. Mala som skvelého muža, zdravé deti, staršiu dcéru, ktorá sa mala pripravovať na prijímačky na vysokú školu.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Z mojich detí vyrástli nevďační lenivci, čo mám s nimi robiť?
Bol to môj sen, ktorý sa mi pomaly plnil. Žiaľ, nevyšiel úplne podľa mojich predstáv. Zažila som malé dejá vu, keď mi Maťka prišla s malou dušičkou povedať, že čaká dieťa. Akoby som videla seba. Presne som vedela, ako sa cíti a akú musela nabrať odvahu, aby mi to povedala. V duchu som ostala strašne sklamaná. Nechcela som pre svoju dcéru taký život, aký som mala ja. Bolo to náročné, stálo ma to veľa sĺz a odopierania. Spomenula som si však na svoju mamu. Ako pri mne stála. Vedela som, že to je to, čo dcéra potrebuje najviac.
Nehovorím, že by urobila lepšie, keby s materstvom počkala, ale vyčítala som si to aj ja sama. Možno Maťa len kopírovala správanie, ktoré videla u mňa. Našťastie dcéra, na rozdiel od mňa stihla zmaturovať v normálnom termíne. Nuž ale, jablko nespadlo ďaleko od stromu. Aspoň, že už žijeme v dobe, kedy sú úplne iné možnosti, aké som mala ja, a tak viem, že to dcéra nebude mať až také ťažké.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na