Pravdivý príbeh: Kamarátka zarába v zahraničí, nad Slovenskom ohŕňa nos

Žena

thinkstockphotos.com

Medzi ľuďmi nerobím rozdiely. Či je taký, onaký, dôležité je pre mňa, čo je v jeho vnútri. Možno to bolo aj prostredím, v ktorom som vyrastala. Vždy sme sa mali dobre, ale rodičia nám nikdy nezabudli pripomínať, že to, čo všetko máme nie je pravidlom a samozrejmosťou, ale skôr šťastím a vyýsledkom ich tvrdej práce.

Moja najbližšia kamarátka Peťa naopak nikdy nemala na ružiach ustlané. Vždy sa ale vedela pretĺcť životom, vziať si z neho to dobré, pekné  a potrebné. V tom som ju obdivovala.

Po škole sa Peťa hneď vydala. Zobrala si svoju dlhoročnú známosť, ale vzťah im nevydržal. Keď sa rozviedli, Petina finančná situácia sa dosť zhoršila – nie nadarmo sa hovorí, že „ve dvou se to lépe táhne“. Zrazu zistila, že keď platí nájom aj všetky účty sama, ostáva jej oveľa menej peňazí, ako by si predstavovala. A keďže bola typ, ktorý vždy rád išiel do kavierne či reštaurácie alebo si nakúpiť nové handry, peniaze jej chýbali. Ako vždy, aj teraz hľadala skôr tú ľahšiu cestu, ako problém vyriešiť.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som pustila za hranice, vrátila sa tehotná!


Jedného dňa za mnou Peťa prišla a s naradosteným výrazom mi ukázala inzerát, na ktorý sa prihlásila. Bola to práca v Rakúsku, mala ísť robiť opatrovateľku. Robilo sa na turnusy, zaučenie bolo zabezpečené. Nahovárala aj mňa, ale odmietla som. Nechápala som Petru, že s vysokou školou chce ísť robiť niečo také, navyše ani nie kvôli presvedčeniu pomáhať, ale len kvôli peniazom. Peťa však bola presvedčená, že to je vstupná brána k jej ľahšiemu životu. Pritom kedysi mala oveľa vyššie ambície, vyštudovala ekonómiu a chcela v tejto oblasti aj pracovať. Predstavovala si, ako raz získa dobré miesto v centrále nejakej banky. Problém bol, že bez skúseností ju nikto na výborne platené pozície nevolal a tie začiatočnícke zase nebavili ju, takže sa v práci nepretrhla. Aj preto sa ani po x rokoch od skončenia školy nemohla pochváliť nejakým úžasným miestom s dobrým platom. Ani tak som však nečakala, že skončí ako opatrovateľka.

Peťu do práce prijali, zaučili, všetko išlo podľa jej predstáv. Až keď už naozaj začala pracovať, veľmi rýchlo zistila, že to bude riadna drina. Po pol roku bola odhodlaná skončiť. Pre jej dar reči a kontaktnú povahu si spravila v novom prostredí veľa kamarátov. Cez známeho ďalšieho známeho sa dostala k ďalšej práci, v obchode s oblečením. Divila som sa, ale Peťa bola celá rada. Konečne práca, dobre platená a hlavne ľahká. Peťa to dotiahla na zástupcu vedúcej predajne. Vedela, že to je maximum, čo môže dosiahnuť, domáci si vyššie pozície nechávali pre seba, nie pre cudzincov.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Sestra si vzala cudzinca, pohŕda nami aj Slovenskom


Peťa ale žiarila šťastím. Tvrdila, že domov sa už nevráti. Nemá dôvod. U nás to nefunguje, platy sú mizerné, len nás zdierajú. Naopak, na západ od nás je všetko skvelé. Aspoň z pohľadu mojej kamarátky. Zrazu jej jej domovina už nebola ničím blízka. Nespoznávala som ju. Keďže to bolo od nej k nám slabé dve hodiny autom, chodila na pravidelné návštevy. Z Petry som však mala po čase pocit, že chodí len pre to, aby mohla všetko kritizovať a utvrdzovať sa, ako je na Slovensku všetko podpriemerné. Najneradšej som s mojou voľakedy milou kamarátkou chodila do obchodov alebo si sadnúť do podniku. Všade dávala najavo, že je niečo viac. Na predavačky bola arogantná.  Ak nebolo niečo po jej vôli, to bolo samé, veď jasné, sme na Slovensku, akoby tu mohli vedieť uspokojiť zákazníka.

Videla som na nej, že keď sme sa bavili o mojej robote a ako sa mi darí, skôr ma ľutuje. Pritom moja práca je kvalifikovaná, baví ma a aj odmena za ňu je primeraná. Peťa len pokrútila nosom, že ona by už za almužnu robiť nešla. Vôbec jej nedochádzalo, že pre Rakúšanov robí ona za almužnu, že je pre nich v podstate nekvalifikovaná pracovaná sila. Na sny o veľkej kariére však Peťa už zjavne zabudla, hlavné boli pre ňu zarobené eurá.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Synova žena ušla s cudzincom – prečo ju prijal späť?


Ukázalo sa však, že Peti nie všetko smrdí, čo je domáce. Keď sme boli spolu na káve, počula ma, ako si objednávam termín u kaderníčky. Zbystrila pozornosť a poprosila ma, či by som nevybavila strihanie a farbenie aj pre ňu. Samozrejme, že som to pre svoju kamarátku spravila. Nedalo mi ale nespýtať sa, prečo nechodí niekam vo svojom okolí. Len sa pousmiala. To vieš, v Rakúsku je to strašne drahé, tieto služby. Z Petry vypadlo, že vlasmi sa to zďaleka nekončí. Skracovať a prešívať si oblečenie chodí takisto domov k tetinmu krajčírovi, a ani spoločenské šaty z požičovne zo Slovenska jej nevadia, výmena opätkov sa tiež vyplatí viac tu, na nemožnom Slovensku. Tak som si aj povedela, že ak má taký úžasný plat a služby na Slovensku sú také otrasné, nemala by mať problém všetko si to vybaviť vo svojom novom domove, no nie? Nahlas som to ale nepovedala, pretože som sa bála, že sa urazí.

Nepáči sa mi však, že z Petry sa stal takýto pokrytec. Na jednej strane kritizuje všetko, v čom vyrastala, nadáva na náš systém, ale na strane druhej jej neprekáža z neho to, čo jej vyhovuje využívať. Nuž ale aj takto sa vedia zmeniť ľudia, ak zabudnú na to, odkiaľ prišli.


Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com, IK
Odporúčame