To, že rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie, je stará známa vec. Deti majú na to iný názor. Myslia si, že rodičia preháňajú, zbytočne sa starajú a len mudrujú. Ale často sa ukáže, že rodič mal predsa len pravdu. A je jedno, či ide o peniaze, prácu či vzťahy. Tak to bolo aj s našou dcérou. Na to, čo som ja videla a vedela už po pár týždňoch, od stretnutia s jej priateľom, ona prichádzala niekoľko rokov.
Tina bola najstaršia z našich troch dcér. Z tohto dôvodu bola aj najsamostatnejšia. S mužom sme ju mali skoro. Kým sa nám podarilo mať ďalšie deti, ubehol nejaký čas. Tina nám so starostlivosťou s mladšími dcérami veľmi pomáhala. Aj to jej pomohlo dospieť skôr ako jej rovesníci. Vedela som, že sa môžem na ňu spoľahnúť, bola rozumná a rozvážna. Nebavilo ju nikdy chodiť ani na diskotéky, ani sa len tak flákať po vonku.
S mužom sme sa už začali obávať, kedy a kde si tá naša Tina vôbec niekoho nájde, keď je celé dni len doma s nami. Ona nás však prekvapila. Jedného dňa prišla a predstavila nám Andreja. Nemala som ani poňatia, že sa dcéra s niekým stretáva. O to viac som bola prekvapená, keď sa nás po pár týždňoch spýtala, či by Andrej mohol z času na čas prespávať u nás. Bol z iného mesta a tak sa mu už v noci nechcelo presúvať domov. Mne sa to spočiatku nepozdávalo, ale radšej takto, ako keby chodila Tina k nim. Aspoň som vedela kde je, hoci už bola plnoletá a mohla si robiť, čo chcela.
Prirodzene som sa zaujímala, čo je Andrej zač. Tina nám povedala, že študuje vysokú školu a bude z neho právnik. Znelo to sľubne, ale mne Andrej nesedel. Už keď sa zoznámil s mojou dcérou, študoval s prestávkami päť rokov. Školu vždy prerušil alebo úplne nechal a začal od začiatku. A medzitým nikde nerobil, nebrigádoval.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Nemanželských detí je v našej rodine priveľa, kde robíme chybu?
Keď nám dcéra s Andrejom oznámili, že budeme starí rodičia, bol to šok. Najprv trocha nepríjemný, ale neskôr sme sa na prvé vnúča veľmi tešili. Bolo ale treba myslieť aj na praktické veci, nakoľko Tina s Andrejom boli z nastávajúcim príchodom bábätka v eufórii. Kde budú bývať, z čoho budú platiť účty, plienky, nájom, odkiaľ budú mať príjem? To ich vôbec netrápilo. Tina tvrdila, že prvé roky budú ťažšie, ale potom ako Andrej zoštátnicuje a zamestná sa v niektorej z právnických firiem, budú sa mať dobre.
Ja som to tak optimisticky nevidela. Andrej ani zďaleka nevyzeral, že školu v dohľadnej dobe dokončí. Vzala som veci do vlastných rúk. Ponúkla som mladým byt po babičke, ktorý sme s mužom prenajímali. S tým, že si ale budú šetriť na niečo svoje a vezmú si neskôr hypotéku. Andrej ani nepoďakoval. Mala som z neho pocit, že to berie ako našu povinnosť, že im ten byt prenecháme.
Kým Tine chodila materská, vyžili. Keď však začal chodiť len rodičovský príspevok, zrazu nebolo z čoho platiť veci tak, ako pred tým. Na rovinu som sa spýtala Andreja, kedy si mieni nájsť robotu. Tváril sa urazene, veď on predsa študuje. Nakoľko sme na neho ja aj manžel tlačili, napokon zo školy odišiel. Plánoval si ju dokončiť diaľkovo, ak sa bude dať. Aj robotu sme mu museli nájsť my. Manžel ho zobral k nim do firmy. Bol to síce sklad v logistickom centre, ale šikovný človek, ktorému robota nesmrdela, si tam vedel zarobiť.
Andrej žil v tom, že nie je podradný skladník. On je budúci právnik. Podradne sa vyjadroval aj o kolegoch, aj o práci samotnej. Bral to len ako niečo dočasné. Lenže z dočasného boli dva roky, nikam nepostupoval a miesto toho, aby na sebe pracoval alebo sa venoval rodine, trávil čas pri videohrách.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Tinin partner bol pre mňa lenivec, a keď som mohla, dcére som to aj pripomínala. Že spravila chybu, že si ho uviazala na krk. Lenže čím viac som sa snažila otvoriť Tine oči, tým viac si ho ona bránila.
Až sama musela prísť na to, že Andrej nie je muž do života. To už ale vnučka nastupovala do škôlky a dcéra do práce. Bolo to dobre načasované, pretože Andrej dal tri mesiace pred tým výpoveď, že si nájde niečo lepšie.
Pol roka bol na podpore, ale nič lepšie si aj tak nehľadal. Každý normálny si predsa hľadá novú prácu už počas tohto času. On si nechal všetko na poslednú chvíľu a divil sa, že sa mu žiadne ponuky nehrnú a z firiem sa mu neozývajú. Tina to ale po tomto čase konečne pochopila. Zbalila seba aj vnučku, dala Andrejovi mesiac na vysťahovanie sa a prišla na ten čas bývať k nám.
Ani rozchod Andreja nenakopol, aby sa začal starať o rodinu. Miesto toho robil to, čo mu išlo najlepšie. Ľutoval sa a sníval o veľkej príležitosti. Lenže takí, ku ktorým patrí aj on, sa len tak ľahko nedočkajú. A moja dcéra mohla takisto ušetriť niekoľko rokov čakaním na niečo, o čom sa ja dávno vedela, že sa nikdy nestane.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na