Pravdivý príbeh: Kvôli práci som nepoznala pokoj, dohnala ma až k sťahovaniu a zmene priezviska

Foto: Gettyimages

Foto: Gettyimages

Od detstva som verila a cítila, že je niečo medzi nebom a zemou. Predtuchy, ktoré som mala, sa plnili s desivou presnosťou. Na gymnáziu som sem-tam radila kamarátkam vo vzťahových veciach, no keď som zistila, že mi to prerastá cez hlavu, odmietala som im pomáhať. Vždy som skôr bola utiahnutý typ, nepotrebovala som pozornosť okolia. Bavilo ma žiť všedným životom a svoj dar, či prekliatie, som brala s veľkou rezervou.

Vyštudovala som matematiku, pretože vždy ma fascinoval svet čísel. Po skončení školy som si našla prácu ako analytička, v ktorej som bola dvadsať rokov. Výpoveď som dostala zo dňa na deň. Prekvapila ma ako blesk z jasného neba. Možno sa uškrniete nad tým, že predsa len, svoju budúcnosť by som mala vedieť predvídať. Ale tak to nechodí. Pod cudziu perinu vidíte, no ťažko sa vám nazerá do tej svojej.

V ponímaní spoločnosti som bola stará dievka bez zázemia. Dlho som si nevedela nájsť prácu, matematika je predsa len špecifický odbor. Nakoniec, keď mi dochádzali úspory, som sa chytila slamky. Veštenie mi išlo. Kúpila som si karty, absolvovala som niekoľko kurzov a dala som si do novín inzerát. Netrvalo dlho a objavili sa prví klienti. Najprv som ich volala k sebe do bytu, po pár mesiacoch ich však bolo toľko, že som bola nútená prenajať si malú kanceláriu na kraji mesta. To, že som mala byt neustále plný cudzích ľudí, mi absolútne prerastalo cez hlavu. Potrebovala som zmenu.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


V našom meste som veštila niekoľko rokov, finančne som nebola na tom až tak zle, a tak som si postupne mohla vymeniť malý jednoizbový byt za veľký trojizbák. Avšak v ňom som bola neustále sama. Celé dni som veštila, ledva som sa doplazila domov, kde som stále spala. Mala som pocit, akoby ma niečo vyčerpávalo. Napriek tomu, že som spala takmer 12 hodín denne, som bola neustále unavená. A klientov pribúdalo. Nikto z nich však nechcel na sebe pracovať. Túžili len vedieť, kedy si nájdu životného partnera a ako zarobiť čo najviac peňazí. Avšak to nie je cesta k šťastiu.

Sama som cítila, že nejdem správnym smerom. Stratila som tých pár priateľov, ktorých som mala, pretože i tí ma vyhľadali len vtedy, keď potrebovali nejakú radu. Teraz sa mi to zdá neuveriteľné, no veštiť som vydržala dlhých 14 rokov. Mala som záchvaty úzkosti, stratila som samu seba a tak som si povedala, že to za to nestojí. Zo dňa na deň som ukončila svoje „podnikanie“.

Ľudia, bývalí klienti, mi však neustále zvonili pri dverách. Nerešpektovali moje rozhodnutie. Niektorí si nedali vysvetliť, prehovárali ma, sľubovali mi väčší honorár. Nakoniec som predala byt, zmenila si priezvisko a presťahovala sa na opačný koniec republiky. Nikto nevie, kde bývam. Iba moji rodičia. Napriek vysokoškolskému vzdelaniu pracujem v priemyselnom závode. Žijem si však pokojne, konečne sa vyspím a snažím sa nepchať nos tam, kde sa nepatrí. Veď každý z nás je strojcom vlastného šťastia.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: Plnielanu.sk
Odporúčame