Čím ďalej, tým viac sa presviedčam o tom, že na Slovensku bolo dobre, a už nikdy nebude. Tento môj názor
sa týka viacerých oblastí života obyčajného človeka, ktorý žije od výplaty po výplatu (ak sa neprihodí niečo, do
čoho treba investovať nečakane, čo sa stáva práve v čase, keď má človek hlboko do vrecka – ja tomu hovorím
zákon schválnosti).
Som jedným z tých šťastlivcov, ktorí majú prácu a sú za to vďační, hoci aj tá práca už po 25 rokoch nie je, čo bývala kedysi (tiež je to horšie), ale mám zamestnanie. (Iný zamestnávateľ by ma asi už dávno vyhodil, pretože moje zdravie si so mnou zahráva už dlhší čas, nik by netoleroval maródovanie, čo si plne uvedomujem). A práve zdravotníctvo je to, čo ma prinútilo hodiť to na papier.
Stalo sa totiž čosi, s čím som nerátala a čo čert nechcel, pri športovaní v piatok (podotýkam len rekreačnom) som si poranila rameno (ja ako laik som mala pocit vyskočenia ramena, ktoré sa samo vrátilo na miesto). Nemusím nikomu, kto čosi podobné zažil, vysvetľovať, aké je také zranenie bolestivé. A ja, vzhľadom na iné ochorenie, ktoré vylučuje užívanie liekov proti bolesti, proste trpím. Hoci mám rokmi už prah bolesti vysoký, táto má zaskočila a nezvládam to tak, ako inokedy (teda s ľahkosťou). Zaráža ma prístup lekárov.
Hneď, ako sa mi to stalo, išla som na pohotovosť. Na čakanie u lekárov som si za tie roky už zvykla (našťastie). Službukonajúci lekár ma poslal na snímok. Neviem akým zázrakom (možno špinka na prístroji) sa mu zdalo, že tam je vidno úlomok kosti. Prikázal fixovať šatkou a v pondelok ísť k chirurgovi. Do správy napísal, že by bolo vhodné urobiť magnetickú rezonanciu, aby sa zistilo, či to nie je niečo iné (poranenie svalu či šliach).
Chirurg ma poslal na kontrolný snímok, ktorý bol už v poriadku. 3 týždne som chodila s ortézou (čo nebolo zlé, bolesť bola menšia). Po 3 týždňoch povedal, že ortéza môže ísť dole a poslal ma na rehabilitácie – napriek tomu, že som nemohla hýbať s tou rukou. Pani doktorka na rehabilitácii po zistení, že s tou rukou nemôžem hýbať, obrazne povedané „zalomila rukami“, povedala: „Čo mám akože ja robiť, cvičiť nemôžete, skúsime elektroliečbu“. A hneď mi vypísala výmenný lístok k ortopédovi s odporúčaním, že by bolo vhodné urobiť MR, ktorú odporúčal už lekár na pohotovosti.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Tvrdá facka od života ma zachránila pred nešťastným koncom
Tak som ako poctivý pacient chodila každý deň na rehabilitácie, ktoré som ale kvôli bolestiam, ktoré mi už nedovoľovali v noci spávať a mala som pocit, že sa mi zapálili žľazy pod pazuchou (proste bolelo ma viac častí tela, než len rameno), ukončila po dohovore s doktorkou. Medzitým som bola u ortopéda, ktorý mi dal obstrek do ramena a ukázať sa mám po dvoch týždňoch. Ten termín vyšiel práve na čas, kedy som predčasne ukončila rehabilitácie.
Samozrejme, zdalo sa mu neuveriteľné, že nenastalo žiadne zlepšenie. Ja, ako laik viem, že MR vyšetrenie je drahá záležitosť a odkladá sa, dokiaľ je to možné. No pri tejto návšteve a manipuláciou doktora s mojou rukou, pri ktorej som kričala od bolesti a vyhŕkli mi slzy, zrazu zahlásil: „Dám Vám žiadanku na MR, môžete si ju vybaviť kdekoľvek, sú dlhé čakacie doby“.
Tu začala ďalšia časť tohto príbehu. Totiž v našom meste sú dve miesta, kde sa nachádza. V jednom mi povedali termín november, v druhom koniec septembra. Tak čo ostáva obyčajnému človeku, ktorý za prvé, trpí bolesťami a za druhé, nechce maródovať pol roka bez toho, aby vlastne vedel, čo mu je (lebo následná liečba bude iste zas trvať nejaký čas). Sadla som za počítač a keďže vraj na Googli nájdeš všetko, hľadala som, kde inde by sa dal nájsť skorší termín. Ani ten počítač to nezvládol a hlási poškodenie. Ale aj napriek tomu to stálo za to. Keďže som zo západného Slovenska, hľadala som v okolí. Po mnohých telefonátoch, zaujímajúc sa o termín (podotýkam, že ich nebolo málo, takže peňazí vrazených do hľadania bolo tiež dosť), všetci mali termín koniec septembra alebo október. V ten deň som to už vzdala.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Chudnutie mi zničilo život a odohnalo manžela
Na druhý deň som googlila iným spôsobom a v tom mi do oka vbehla novootvorená MR na východnom Slovensku. Na ich stránke ma zaujala veta – krátke čakacie doby. Ani chvíľu som neváhala, vzala telefón, zavolala tam, opýtala sa na termín a povedali polovica augusta. Povedali, čo mám urobiť (stačilo preskenovať žiadanku a objednať sa cez internet). Termín mi pošlú na mail. Spravila som všetko, ako bolo treba. No keďže som už nedôverčivá a viem, ako to býva u firiem s mailovými schránkami (ak je plná neprejde, občas sa zas zatúla do spamu), a neozývali sa ani po troch hodinách, tak som zavolala, aby som sa uistila, že to tam prišlo. Milá pani (či slečna) na druhej strane linky mi povedala, že som nemusela volať, ale keď ma už mala na linke, že to pozrie. Našla a povedala, že mi teda dá hneď termín. Bolo to minulý týždeň v piatok (22.7.) a ja som naozaj ostala v nemom úžase, keď mi povedala termín 9.8. Keď zistila, odkiaľ som, opýtala sa ma, či chcem naozaj precestovať celé Slovensko kvôli MR. Ja na to: „Stojí mi to za to, čakanie ma zabíja“. Tak sa ma opýtala, aká hodina mi vyhovuje, aby som sa tam bola schopná dostať. Toto je prístup, ktorý by mal byť v zdravotníctve, a nie čakanie. Je totiž podľa mňa zarážajúce, ako sa umelo predlžujú PN-ky, čo sa zasa nepáči revíznym lekárom sociálnej poisťovne. Lenže, čo má robiť obyčajný človek, ktorý nevie, že existujú aj iné možnosti, než čakať nekonečne dlhú dobu na vyšetrenia.
Ale na Slovensku je to proste tak, a aj to zdravotníctvo speje k horšiemu (za tých 25 rokov chodenia po doktoroch to viem posúdiť). Zase na druhej strane, nie je lekár, ako lekár. Aj tu existujú lekári, ktorým ide v prvom rade o dobro pacienta a až v druhom rade o to, čím viac pacientov urobím, tým viac bodov mám na úkor pacienta.
Poznáte podobú situáciu zo života? Ako to nakoniec dopadlo? Urobili by ste niečo inak? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na